Na strane mieru

Tak ako som doteraz odsudzoval ozbrojené agresie v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Sýrii či Líbyi, tak dnes odsudzujem aj útok Ruskej federácie na územie Ukrajiny. Krok Vladimira Putina sa nedá ospravedlniť ničím. Ak mohli byť doterajšie aktivity Ruskej federácie chápané ako porovnateľné s krokmi NATO, príp. USA, dnešným dňom bola táto symetria nenávratne porušená.

My, radikálni ľavičiari, sa dlhodobo snažíme upozorňovať na fakt, že v geopolitike kapitalistických štátov niet priestoru pre kategórie dobra a zla. Aj keď sa propaganda jednej či druhej strany snaží vytvoriť čierno-biele videnie tejto problematiky, neexistuje dobrá a zlá veľmoc. Lebo každá kapitalistická veľmoc háji len svoje záujmy, ktoré sú dobré pre ňu (v istej chvíli možno i pre jej spojencov), no nemusia byť dobré pre ostatných. Problém je, ak na seba narazia záujmy dvoch či viacerých veľmocí.

A presne toto sa stalo na Ukrajine, kde na seba narazili záujmy expandujúceho Washingtonu a Moskvy, ktorá sa rozhodla o svoju tradičnú sféru vplyvu zápasiť stoj čo stoj. Nebol za tým boj dobra a zla, či boj za slobodu ukrajinského národa, ale cynické šachy dvoch veľmocí, v ktorých je Ukrajina len základňou ekonomických ziskov, ľudských zdrojov a z armádneho hľadiska strategických pozícií.

Myslím, že každý príčetný človek je v týchto chvíľach mysľou s civilnými obyvateľmi Ukrajiny na oboch stranách frontu, ktorých utrpenie prešlo do krutejšej fázy. Nie, dnes ráno nezačala vojna. Tá na Ukrajine prebieha už ôsmy rok a my sme sa doteraz len tvárili, že ak je konflikt zamrznutý, tak ľudia na oboch stranách frontu nežijú pod hlavňami zbraní, v strachu a nedostatku. A miesto toho, aby sme sa ako Európa všemožne snažili prispieť k zastaveniu šialeného tempa koncentrácie vojsk a arzenálu na oboch stranách teraz už neexistujúceho donbasského frontu, tak sme sa primkli k jednému z veľkých hráčov a teraz len bezmocne sledujeme, ako ten druhý po strate akýchkoľvek zábran hrá vabank bez ohľadu na životy bežných obyvateľov Ukrajiny.

Ešte pred niekoľkými dňami sme mali šancu vydať sa cestou, na konci ktorej by sa bezpečne mohli cítiť všetci. Miesto toho sme sa však vydali cestou, na ktorej sa nebude cítiť bezpečne nikto.

Artur Bekmatov
predseda hnutia Socialisti.sk