Pokiaľ chce ľavica uspieť, musí ísť ku koreňu problémov, proti ktorým stojí. Týmto koreňom nerovnosti, biedy, korupcie, vojen a drancovania planéty je v súčasnosti kapitalizmus.
Dejiny a každodenná politika sú tvorené bojom o zdroje. Tento boj prebieha rôznymi formami medzi tými čo majú a tými čo nie. Tento rozpor mnohí poznáme osobne: firma sa snaží zvyšovať zisk zvýšením výroby a znížením mzdy / pracovných štandardov, kým pracujúci majú tendenciu proti tomu bojovať, napr. formou štrajku. Alebo: veľkopodnikatelia podplácajú alebo sa inak dohodnú s politikmi tak, aby dostali štátne peniaze / podiel v štátnom podniku; atď.
Tento rozpor je prirodzenou a nedielnou súčasťou kapitalizmu – ak chce firma prežiť, musí maximalizovať zisk. A to sa dá len na úkor jej zamestnancov a na úkor životného prostredia. Pokiaľ firma priamo či nepriamo nevykorisťuje jedno alebo druhé, predbehne ju konkurencia, ktorá sa vykorisťovania nebojí. Pokusy o reguláciu týchto praktík zjavne nikam nevedú (pokusy sociálnej demokracie skončili príchodom reaganovského / thatcherovského neoliberalizmu) alebo táto regulácia pomáha iba miestnym (napr. EÚ) a vykorisťovanie vlastne exportuje do krajín globálneho juhu (Ázia, Afrika, J. Amerika).
Treba poznamenať, že zmena politickej formy nestačí. Keď zmeníme napr. počet poslancov alebo spôsob voľby, triedny boj nezmizne, iba zmení formu.
Kapitalizmus je nereformovateľný. Musí ho nahradiť ekonomický systém, ktorý sa riadi nie ziskom, ale ľudskými potrebami. No tento prechod nemožno urýchliť; lepší ekonomický systém sa nedá umelo nadizajnovať, to je utopizmus. Konečná forma spravodlivejšej spoločnosti bude daná materiálnymi podmienkami, s ktorými sa na našej ceste k socializmu budeme musieť potýkať.
Historicky ľavica vždy stála na strane ľudí pod politickým alebo ekonomickým útlakom. Nikdy nie zo zištných dôvodov, nikdy nie selektívne. Ľavicová solidarita je univerzálna.
Všetci sa rodíme do rovnakého sveta, do jedného ľudského spoločenstva. Plnohodnotný život a naplnenie potenciálu jednotlivca je prínosom pre celú spoločnosť. Akékoľvek obmedzovanie možností a príležitostí jednotlivcov na základe ich spoločenského postavenia či identity znižuje všeobecný blahobyt.
Základným predpokladom pre naplnenie individuálneho potenciálu jednotlivca je riadne materiálne zabezpečenie. Kým je človek chudobný, “sloboda” a “rovnosť príležitostí” neznamenajú nič. Keď je človek finančne závislý na inom, nemôže sa slobodne rozhodovať – ostáva otrokom.
Preto naša solidarita znamená boj za rovnakú mzdu za rovnakú prácu; sociálne istoty pre mladých a zároveň slušný dôchodok; rovnoprávnosť, rovnaké pracovné príležitosti či dostupná zdravotná starostlivosť pre všetkých, vrátane Rómov a kvír ľudí; dvíhanie ľudí z chudoby a ochrana vylúčených; boj za mier a koniec zbrojenia. Solidarita by mala byť synonymom sociálnej spravodlivosti.
Predpojatosť, predsudky, diskriminácia v akejkoľvek podobe nemá v našom hnutí a v našej spoločnosti miesto. Pokiaľ chceme bojovať za spravodlivejší svet, musíme bojovať za všetkých, nie len za nejakú jednu skupinu. Naše problémy majú totiž jedného spoločného menovateľa, jednu spoločnú prekážku – kapitalizmus. Ten čerpá z diskriminácie, ktorá plodí lacnú pracovnú silu; ten roztvára nožnice triedneho boja; ten nás stavia jeden proti druhému, lebo rozdelenému ľudu sa lepšie panuje.
Ochrana životného prostredia už dávno nie je okrajovou a lokálnou témou pre pár aktivistov. V čase, keď celý svet čelí extrémnemu počasiu – od tornád v strednej Európe, cez 50-stupňové horúčavy na Blízkom východe, až po potápajúce sa tichomorské ostrovy – musí radikálna ľavica ukázať riešenia.
Zmena klímy je preukázateľne dôsledkom ľudskej činnosti už od Industriálnej revolúcie. Kým pravica hovorí o preľudnení, o konzumnej spoločnosti, či o potrebe riešení v rámci trhu, ľavica vie, že to všetko sú prinajlepšom povrchné heslá, prinajhoršom ďalšia forma triedneho boja.
V súčasnosti produkujeme dostatok jedla pre 10 miliárd ľudí, takže problémom nie je preľudnenie, ale neefektívne prerozdelenie jedla a zdrojov. Ďalej, viac než 70% svetových emisií má na svedomí okolo 100 korporácií. Klásť vinu na bežného človeka je chyba. Je dôležité zdôrazniť potrebu sociálne spravodlivého prechodu k ekologickejšej spoločnosti: bane nestačí len zatvoriť – baníkom treba dať dobrú náhradnú prácu.
Tváriť sa, že klimatickú krízu možno zažehnať zmenami v osobnej spotrebe, alebo zakazovaním plastových slamiek by bolo ale krátkozraké. Dôvodom prečo je naša spotreba zbytočná a tak vysoká nie je akási “kultúra konzumu”, ale, opäť, kapitalizmus – systém založený na vykorisťovaní ľudí a planéty, systém nadvýroby, obmedzeného technologického pokroku a neefektívneho prerozdelenia zdrojov a výrobkov.
Efektívny boj o našu spoločnú budúcnosť a budúcnosť ďalších generácií je preto založený na komplexných sociálne spravodlivých riešeniach a na prekonávaní kapitalizmu.
Mier a antimilitarizmus ako syntéza solidarity, antikapitalizmu a ekológie. Mier je hodnotou, v ktorej sa spájajú všetky piliere nášho hnutia.
Vojenské ťaženia s vidinou koristi v podobe ropy, minerálov, či nových trhov sú v úplnom rozpore so všetkým, čo ľavica predstavuje. Síce patríme do časti sveta, ktorý z nekonečných vojen a chudoby inde na svete profituje a čerpá svoju silu – do imperiálneho jadra – no to neznamená, že si budeme vážiť náš relatívny blahobyt viac než ľudské životy.
Proletár nemá vlasť, znie klasické ľavicové heslo. Znamená to, že z vojen vedených pod vlajkou toho-ktorého štátu rozhodne neťaží bežný človek, ale tzv. vojensko-priemyselný komplex, teda podniky a politici, ktorý zbrojením zarábajú. Zbrojenie a vojenské konflikty sú vyvrcholením kapitalistickej logiky nekonečného rastu – keď už niet kam rásť doma, treba hľadať nové zdroje a trhy v zahraničí.
Vojna a zbrojenie má aj nezanedbateľný ekologický dopad. Napríklad, od roku 2001 do 2019 vyprodukovala armáda USA dvakrát toľko emisií ako Slovenská republika. O ničivej sile nukleárnych zbraní, ktorých sa najmä Západ drží zubami-nechtami, nehovoriac – ich využitie v akejkoľvek miere by malo ničivé dôsledky nie len na ľudské životy, ale aj na celé ekosystémy, čo by nám tichomorské a japonské obyvateľstvo vedelo potvrdiť.
Oslobodenie novodobých kolónií, koniec útlaku, bezuzdého zbrojenia a mierová spolupráca – to sú podmienky pre budovanie lepšej budúcnosti pre nás všetkých.
SK 
EN