Pre bežných ľudí táto koalícia nespravila nič. A ani nespraví. Jej hlavným cieľom totiž od počiatku bolo vyplniť všetky pozície v štáte po predchádzajúcej koalícii a následne kradnúť ako po nebohom.Pokým prvé dva roky túto činnosť zakrývali výhovorkou “lebo covid”, zvyšné dva roky to pravdepodobne bude “lebo Ukrajina”.
Už na prelome rokov ekonómovia upozorňovali, že nás čaká nárast inflácie, zdražovanie, sociálna neistota. Vojna na Ukrajine a následné sankcie tento proces ešte urýchlia a zintenzívnia. Dopadom protiruskych sankcií sa budem venovať v samostatnom príspevku, v tejto chvíli zdôrazním len to, že sankcie vyvolali domino efekt, ktorý bude mať devastačné účinky aj na našu ekonomiku.
Ak chceme ako štát zvládnuť nadchádzajúcu krízu musíme o.i. nájsť recept na to, aby zdražovanie neznížilo kúpyschopnosť obyvateľstva. Inak povedané: ako majú bežní ľudia zvládnuť extrémne zvýšenie cien energií, pohonných hmôt, potravín, liekov a ďalších tovarov každodennej spotreby bez toho, aby museli začať drasticky šetriť. Lebo v opačnom prípade šetrenie ľudí vyvolá ďalšie zdražovanie a dostaneme sa do špirály sociálnej neistoty.Tento recept mal obsahovať aspoň nasledovné:
- ktorým zamestnancom a o koľko môže štát zvýšiť platy (zdravotníci, železničiari, učitelia, zamestnanci domovov sociálnych služieb), tak aby tento rast aspoň čiastočne kompenzoval cenové skoky?
- čo so zamestnancami, na ktorých nemá štát dosah? Vie zvýšiť aspoň ich ochranu pred prepúšťaním prostredníctvom úprav zákonníka práce?
- ako pomôcť nízkopríjmovým skupinám obyvateľstva (seniori, nezamestnaní, slobodné matky)?
- pripraviť úrady práce na zvýšený prílev pracovnej sily z Ukrajiny
- ako pomôcť živnostníkom a drobným podnikateľom, ktorých môžu cenové skoky po dvoch rokoch covidu zlikvidovať?
- vieme využiť domácich poľnohospodárov a nevyužívanú pôdu aspoň na čiastočné vykrytie výpadkov poľnohospodárskych plodín pre domácu spotrebu?
K tomuto mali už dávno zasadať krízové štáby, rokovania s odborovými zväzmi, Jednotou dôchodcov Slovenska, Klubom 500, poľnohospodármi a tak ďalej. Miesto toho sa však len miešajú guláše, nakupujú zbrane a hľadajú sa vnútorní nepriatelia rozleptavajúci vieru obyvateľstva v konečnú porážku Ruska.
Ešte aj po začiatku vojny sa minister obrany spupne chvastal ako o spustení ruskej ofenzívy mali zaručené informácie už tri mesiace vopred. Skutočne? A takto vyzerá štát, ktorý mal tri mesiace na prípravu? Určite nie. Buď to skutočne zaručene vedeli, a tým pádom sú neschopní, lebo sme maximálne nepripravení, alebo ich ofenzíva zaskočila tak ako všetkých, a tým pádom teraz klamú.
Bežný slovenský pracujúci je na poslednom mieste. Zase raz.
Nemôžeme pridať učiteľom, lebo Ukrajina.
Nemôžeme investovať do železníc, lebo Ukrajina.
Nemôžeme zvýšiť %HDP smerujúce do školstva, vedy a výskumu, lebo Ukrajina a %HDP na zbrojenie.
S neochotou pomôcť bežným ľuďom na Slovensku zároveň kontrastuje enormná snaha predstaviteľov koalície angažovať sa v pomoci utečencom z Ukrajiny a ťažiť z toho pozitívne PR. Posledné dni dostávam veľmi znepokojivé informácie zo samospráv ako praktický celú ťarchu starostlivosti o Ukrajincov vláda zvalila opäť na starostov. Je to ten istý princíp ako počas covidu: “Je nám jedno ako, pán starosta, ale zariaďte to. Je to Váš problém…”
Teraz, na začiatku apríla, mám nepríjemné déjà vu: je leto, počúvam x-tú tlačovku Naďa a Korčoka. Zakázali Slobodný vysielač. Duo amerických ministrov slovenskej vlády vysvetľuje ako nám kremeľská propaganda kazí verejnosť. Lebo veď sa pozrite na verejnú mienku – väčšina slovenského obyvateľstva má negatívny postoj k utečencom z Ukrajiny. Presne naopak v porovnaní so začiatkom vojny. Andrej Bán sa zmätene potuluje po dedinkách severovýchodného Slovenska, aby pochopil, prečo ľudia na periférii Slovenska začali pozerať na Ukrajinci cez prsty. Márne.
A inštitúty rôznych Mesežnikovovcov, či potemkinovské think-tanky Naďovych a Krupových parťákov za päť ciferné dotácie produkujú ako na bežiacom páse štúdie, podľa ktorých môže za nárast týchto nálad raz domáca krajná pravica, inokedy Kremeľ, alebo krajná pravica na objednávku Kremľa.
Píšem to preto, lebo sa práve nachádzame v zlomovom období. Prvotná eufória z pomoci ľuďom utekajúcim pred ozbrojeným konfliktom pomaly opadáva. Pomoc sa nekoncentruje len v najvýchodnejších okresoch republiky, ale utečenci z Ukrajiny sa stávajú realitou každodenného života aj v obciach stredného či západného Slovenska.
Ak bude vláda na jednej strane tlačiť samosprávy do toho, aby sa maximálnou prioritou stala pomoc ľuďom z Ukrajiny za každú cenu s vidinou zisku politických bodov a ak na strane druhej nedokáže podať pomocnú ruku domácemu obyvateľstvu v kritickom okamihu, tak medzi domácim obyvateľstvom začne prirodzene prevládať pocit krivdy. A to aj bez toho, aby o tom písali Sputniky, Hlavné správy či Slobodné vysielače.
Artur Bekmatov
predseda hnutia Socialisti.sk
EN 
SK