Veď každý chce v podstate dobre – tak koho voliť?

Tento sprostý národ je nepoučiteľný, lebo zvolil….. Iste to poznáte. Celé to však spočíva v inom. Ľudia radi žijú v bublinách, utvrdzujú sa vo svojich názoroch s rodinou, priateľmi, s ostatnými sa hádajú akí sú hlupáci. Celkovo vždy keď sa prejde na politické záležitosti, najmä tie parlamentné, vždy ideme aspoň o tri poschodia dole a voliči radi napodobňujú „svojich“ poslancov, ktorí neraz diskutujú podobným spôsobom.

Politika je, teda aspoň pre mňa z istého uhla pohľadu skôr komickým divadlom určeným pre nenáročného diváka. Je tam konflikt, spor, emócie, rôzne povahy, zabávači, podobne ako vo Farme či Ruži pre nevestu. Osobne toto dianie nejako nesledujem, dokonca abstinujem aj od politických diskusných relácii, kde je to isté dookola. Potom je politika z iného uhla pre mňa dôležitá a tou je pomer triednych síl. Je to o tom, do akej miery sú si pracujúci vedomí podstaty problému, do akej miery sú si vedomí, že nie je dôležité ktorá strana, ale ktorá trieda je pri moci.

A teda či štát a jeho základné zákony a nástroje sú v prospech buržoázie a v neprospech pracujúcich, alebo naopak, či je v prospech pracujúcich a slúži na potláčanie záujmov buržoázie. (Pokoj, toto nie je slovník komunistu z 50. rokov – my sme sa o vzniku týchto dvoch tried učili na dejepise na priemyslovke v roku 2004, preto tieto výrazy aj používam). Práve túto politiku považujem za dôležitú a aktívne sa na nej zúčastňujem. Od vysvetľovania základných princípov, cez priamu podporu odborárov a pracujúcich až po kandidatúru do zastupiteľstiev.

Moc nepramení z akýchsi volieb, ale pramení z VLASTNÍCTVA a to už odvtedy, odkedy vznikla prvá triedna spoločnosť – otrokárstvo. Z najmajetnejších (schválne nepíšem „najbohatších“, lebo sám sa neskromne považujem za jedného z najbohatších ľudí na Zemi) jedincov vznikali prví otrokári, vďaka majetku vládli feudáli. Priamym nástrojom útlaku nebol ani tak panovník, ako práve zemepán. K panovníkovi sa poddaní chodili vyplakávať. O nič iné, len trošku zakrytejšie to nie je ani za kapitalizmu. Spravujeme cudzie majetky, nemáme o čom rozhodovať, nemáme čo plánovať a preto sa radšej hádame o homosexuáloch a rúškach. To nám ide.

Potom nám, sprostým, príde študovaný ekonóm vysvetliť, prečo sa nedožijeme dôchodku a že je to v poriadku, lebo to tak vychádza. Súčasní ekonómovia analyzujú a hodnotia hovno, veď bodaj by nie, však ho študovali. Tu je v ňom kukurica, tu kôstka z čerešne. Sem tam ho niekto príde navoňať. Ale zobrať lopatu a odpratať ho, to nikomu nenapadne. Veď komu by aj. Sme predsa zaujatí zvadou. Jedni sme americkí progresívni slniečkári a druhí kremeľskí konšpirační dezoláti. Dokonalé.

Hĺbavým zamyslením som prišiel na to, že každý chce pritom dobre. Len os „dobro-zlo“ má každý inde. Niekto bojuje za „slušnosť“ proti „mafii a zlodejom“, iní bojujú za „ochranu tradičných hodnôt“, ďalší zasa za „sociálne istoty“, proti privatizácii, a podobne. Veľkú váhu má rozhodovanie o tom ktorému imperialistickému celku sa má Slovensko tlačiť do zadku. A zväčša platí, že ten kto je príliš zameraný na „slušnosť“, je úplne necitlivý v sociálnej oblasti, kto je zameraný na to, aby si zachoval sociálne istoty, ten zasa prepáči kadejakú zlodejinu. Kto hovorí o „ruskej propagande“ a oháňa sa ruskými trolmi, je zväčša absolútny ignorant pokiaľ ide o imperialistické ťaženia USA, NATO, či Izraela. Tí, ktorí vystupujú len proti NATO a Západu absolútne ignorujú fakt, že Rusko napadlo suseda a na pochodoch za mier si išli svoje.

Nastáva otázka ako sa postaviť k druhému kolu prezidentských volieb. V tom prvom som napchal plnú obálku bobkových listov. Komisia mi ďakuje, pobavil som. V druhom kole však stále zvažujem, ako sa zachovať. Ak hovoríme o menšom zle, treba si tieto „zlá“ zadefinovať. Z jedného bolí u srdca a z druhého pri žalúdku. Jedného kandidáta vnímam už počas jeho pôsobenia vo vláde ako veľmi servilného západnému imperializmu (teda pardón, západnej demokracii), nie Slovenska. Keď sa vysloví jeho meno, nevidím slovenskú, ale americkú zástavu, podobne ako pri jeho predchodcoch. Taký človek sa nemusí veľmi unúvať s myšlienkami a činmi. Stačí vedieť anglicky a na povel zahlásiť „Yes sir!“  Navyše mi to zaváňa silným antikomunizmom a občas žasnem, aké zákony ľudia z jeho bývalej strany navrhujú. Už len čakám, kedy navrhnú zatýkať ľudí, ktorí si pri nútenom nadčase povzdychnú, že sa socializmu im bolo lepšie. Celkovo toto politické prostredie z ktorého prišiel je mi úplne cudzie. Predstavuje pre mňa tú časť domácej buržoázie, ktorá získava hlasy najmä na nespokojnosti s tým ako tzv. sociálnodemokratické strany využívajú štátny aparát k vlastnému obohateniu. Tiež získava na tom, že prezentuje Západ ako „slušný“, pričom jeho základný kapitál stojí na otrokárstve, kolonializme a následne ekonomickom neokolonializme sprevádzanými vojenskými zásahmi.

Zahraničná politika druhého kandidáta by vzhľadom na štruktúry, v ktorých sa Slovensko nachádza, nebola výrazne iná. Kto straší neviem akým príklonom k Rusku, tak účelovo preháňa. Rozhodne to však už ako premiér nerobil tak okato a servilne. Z politologického hľadiska má ku mne určite bližšie, tak ako je ku mne geograficky bližšie New York od Los Angeles. Prostredie z ktorého prišiel tento kandidát predstavuje domácu, niekedy výrazne arogantnú a slizkú buržoáziu, ktorá naopak využíva sociálne cítenie, ale aj chudobu dôchodcov, rozčarovanosť ľudí z režimu po roku 1989 pre to, aby si vyriešila svoj vlastný biznis a zachránila svojich ľudí. A to po voľbách robia až veľmi okato. Je to taká buržoázia so sociálnou rétorikou.

Nejdem vám nikoho odporúčať, rozhodnite sa sami.

en_GBEN