Rasizmus, nadradenosť a ekonomický imperializmus Západu voči nám

Tí ktorí ma už dlhšie sledujete, poznáte môj postoj k západu a viete že som kritická. Mám na to dôvody. Sú ekonomické aj politické. Nie som za úplné dištancovanie sa a odmietanie spolupráce so západom, no nie som ani za slepú vieru v to, že západné krajiny, sú naša jediná nádej na pokrok, či na prežitie. Poviem vám teraz pár príkladov a príbehov, ktoré zväčša ilustrujú západnú civilizáciu alebo „civilizovanosť“ a vysvetlím, aké dopady to má na život Slovákov žijúcich nielen v zahraničí, ale najmä na Slovensku. Je to dlhé čítanie, ale dúfam, že dočítate do konca.

V Marci 2020 svet napadol vírus COVID-19. Bola som vtedy v Anglicku, no hneď ako som zachytila, že sa idú zatvárať hranice kúpila som si prvú letenku (prvú zo 4 ďalších, vysvetlím o chvíľu) a vydala som sa na cestu domov, na Slovensko. Kto v tomto období, spravil niečo podobné, napríklad študenti, ktorí leteli vo veľkom na Slovensko zo všetkých krajín, bude vedieť, že to čo nastalo bolo peklo. Krajiny začali prijímať opatrenia uzatvárania hraníc a už zrazu nebolo možné ísť len tak z krajiny do krajiny. Moja cesta začala pripomínať niečo ako mínové pole. Nemôžem letieť priamo z Anglicka na Slovensko, lebo Bratislavské letisko už nelieta… No nemôžem letieť priamo z Anglicka do Rakúska, lebo to už bolo zakázané, keďže Angličania boli príliš rizikoví. Atď. Našla som teda možnosť letieť do Prahy a s čestným prehlásením, že budem cez krajinu iba tranzitovať do mojej domovskej, inak by ma nepustili na územie. Dohodla som sa s rodičmi, že prídu za mnou na slovensko-české hranice. Stále to bolo dosť riskantné, lebo som vlastne ani nevedela, či zoženiem nejaký transport na hranice, keďže už aj verejná doprava bola pozastavená. Jednoducho, chápete čo tým chcem povedať? Bolo to hrozne stresujúce, a navyše aj nákladné. Ale išla som do toho, pretože som nechcela zostať uzavretá v Anglicku sama, bez rodiny, na dobu neurčitú. Trasa mala byť Birmingham – Dublin – Praha. Dostala som sa do Dublinu, prespala som cez noc na letisku a ráno som mala odletieť do Prahy.

Prišlo ráno a čakali sme na nástup do lietadla. Zoznámila som sa aj s inými Slovákmi, ktorí chceli urobiť to čo aj ja. Najprv však začali púšťať Čechov a Slovákov dali nabok. Potom si nás zavolali k sebe a povedali, že nás nepustia, lebo Česi nepúšťajú na svoje územie nikoho iného len domácich. Ukázala som im čestné prehlásenie, vytlačené a podpísané, toto čestne prehlásenie bolo vydané slovenským veľvyslanectvom v UK. No pracovníci na letisku ma odmietali pustiť a húdli si svoje. Chytala ma panika, rýchlo som volala na veľvyslanectvo do Dublinu. Náš konzul Branislav Pochaba, ktorý mi asistoval bol veľmi ochotný. V telefóne mi hovoril, že ma musia pustiť, pretože toto je dohoda medzi Českom a Slovenskom a mám všetky potrebné dokumenty. Dokonca si náš konzul vyžiadal hovoriť s pracovníkmi na letisku. No to vôbec nepomohlo. Jednoducho bránu na odlety zatvorili a Slováci zostali v Dubline. Ja a jedno mladé dievča, študentka, ktorá cestovala z USA sme začali už aj plakať. Uviazli sme na letisku v Dubline a nemali sme kam ísť a nevedeli sme ako sa dostaneme domov. Letisková polícia nás teda počas hlasného náreku eskortovala z letiska, pričom policajti si celý čas popiskovali. Ten moment si pamätám veľmi dobre, cítila som sa neskutočne ponížene a menejcenne. To čo sa odohralo na letisku bol čistý prejav rasizmu. Na druhý deň ráno som sa zázrakom dostala do Viedne a odtiaľ na Slovensko, aj keď moje kufre odleteli do Prahy a dostala som svoje veci po 2 mesiacoch, keď sa hranice znova otvorili, ale to teraz nie je podstatné. Aj po mojom príchode na Slovensko som bola v kontakte s našim konzulom z Dublinu. Telefonovali sme, a obaja sme súhlasili v tom, že tento incident bol najpravdepodobnejšie rasovo podnietený, nespravodlivý a svojvoľný. Veľvyslanectvo ma informovalo o tom, že podali podnet na Ministerstvo dopravy v Dubline, na Ministerstvo Zahraničných Vecí v Dubline a aj danej leteckej spoločnosti. V tom momente mi to už nepomohlo, ale myslela som aspoň, že bude nejaká spravodlivosť. No samozrejme, nič sa už neudialo, Prípad sa uzavrel.

Druhý príbeh, ktorý chcem povedať je príbeh môjho rozhovoru pre BBC. Tento som už opísala v inom článku, tak budem stručnejšia. V lete minulého roka som robila rozhovor pre rádio BBC, ktoré ma navštívilo doma na Slovensku. Bolo to pred parlamentnými voľbami a BBC chcelo spraviť reportáž o verejnej mienke na Slovensku, resp. reportáž o súčasnej politickej situácii. Po krátkom počiatočnom telefonickom rozhovore so mnou došli k úsudku, že ale nie som predsa len tá osoba, ktorej hlas chcú zvýrazniť. Moje názory boli pre nich pravdepodobne príliš „mierne“, resp. objektívne v tom, že boli rovnako kritické voči väčšine politických subjektov vo voľbách a teda nezapadali do ich vopred premysleného naratívu, ktorý chcú odprezentovať. Odporučila som teda pár ďalších ľudí z môjho okolia s rozličnými názormi. A vtedy prišlo jasné zadanie. Potrebujeme niekoho, kto je euroskeptický, neverí v liberálnu demokraciu, a teda ani Západu a podporuje Roberta Fica. Výsledný produkt, rozhovor, bol desivý. Samozrejme, ako sa ukázalo už pri procese výberu respondentov, spektrum názorov a rozličných hlasov bolo veľmi obmedzené, a teda rozhovor vytváral veľmi nepravdivý a skreslený dojem o tom, ako ľudia na Slovensku rozmýšľajú a čo si o súčasnej politike naozaj myslia. Na jednej strane hovorila zamestnankyňa GLOBSEC-u a citovala štatistiky o tom, komu pripisujú Slováci zodpovednosť za vojnu na Ukrajine, teda vytvárala kontext pre neskoršie onálepkovanie Slovákov ako rusofilných a konšpiračných. Na druhej strane sa bavili s Ľubošom Blahom, ktorého nezastávam, hlavne keď ide o jeho vyjadrenia k LGBTI, no hovoril celkom rozumne aj o rozdiele kultúr medzi Západom a Východom, a neustálou démonizáciou a dehumanizáciou každého, kto nájde čo i len jeden bod, v ktorom sa s touto kultúrou nejako identifikuje, alebo vlastne odmieta dogmy a ideológie tlačené zo západu. No a potom „bežní ľudia” (už vopred vyprofilovaní respondenti, ktorí neboli reprezentatívnou vzorkou celej spoločnosti). Na záver, producenti pridali do mixu ľudovú hudbu a zvuky sliepok a kurčiat medzi jednotlivými rozhovormi na navodenie efektu o nerozvinutej, nevzdelanej spoločnosti zaseknutej v minulosti. Tento rozhovor potom odprezentovali celému svetu. Slovensko, ako čierna diera Európy, pre ktorú západ je jediné svetlo nádeje. Zaujímavé, že tento naratív šírili už stáročia predtým, keď tvrdili že do krajín orientu, a Afriky prinášajú civilizáciu a vzdelanie a vlastne teda vykorisťovaním, lynčovaním, kradnutím a zotročovaním miestneho obyvateľstva im iba robili službu. Kto by predsa nechcel byť ako oni?

Tretí prípad nie je môj osobný, ale je to jeden z mnoho podobných príbehov ktoré sa odohrali, no jeden z mála, o ktorom sa vie. Je to prípad Jozefa Chovanca, ktorý zomrel tri dni po zadržaní na belgickom letisku v belgickej nemocnici v roku 2018. Podľa jeho manželky, Jozef Chovanec, užíval silné lieky na niečo ako formu schizofrénie, a v cele predbežného zadržania mal začať opakovane narážať hlavou do steny, až začal krvácať. Podľa videozáznamu, ktorý neskôr unikol z cely, policajti sa mu smiali, kľačali Slovákovi na hrudi 16 minút, a jedna policajtka v cele popritom hajlovala. Tento prípad naliehavo riešili slovenskí politici naprieč celým politickým spektrom s belgickými autoritami, no aj napriek niekoľkým tvrdým diplomatickým notám, a predvolaniam a naliehaniu tento prípad prešetriť a zodopovedných za tento incident stíhať, belgická prokuratúra odmietla niekoho stíhať a zúčastneným policajtom udelila iba pokuty. Pre porovnanie, v roku 2020 v americkej Minnesote, podobným spôsobom zabil policajt Derek Chauvin afro-amerického občana Georga Floyda, a bol odsúdený na 22 rokov. Prípad Georga Floyda taktiež spustil masové medzinárodné protesty na ukončenie násilia a diskriminácie ľudí afrického pôvodu. Slováci nie sú uspokojení s priebehom a výsledkami tohto vyšetrovania, a viacerí politickí ministri aj generálny prokurátor vyjadrili vážne pochybnosti pri vyšetrovaní jeho smrti a naďalej apelujú na Belgicko aby sa začal prípad opätovne prešetrovať. Belgicko však prestalo odpovedať na diplomatické nóty a súd odložil na neurčito rozhodnutie či prípad vôbec postúpi na trestný súd.

Tieto tri príbehy spája jeden naratív. To je ten, o rasizme, arogancii a nadradenosti západu voči krajinám strednej a východnej Európy, ako je Slovensko. Slovensko, slovenskí občania a slovenské životy, však nemajú menšiu cenu než tie belgické, írske alebo anglické. Áno sme iní, máme inú kultúru, možno nemáme toľko peňazí, a nie sme tak „pokrokoví“, to však neznamená, že budeme tolerovať diskrimináciu, aroganciu a pohŕdanie.

Ale prečo toto vlastne píšem? Pretože, toto sa nestane len keď pôjdete do zahraničia. Má to na Slovákov dopady aj keď sme v našej vlastnej krajine. Toto presvedčenie nie je len teoretické; má veľmi reálne dôsledky, ako sú nevyvážené ekonomické vzťahy, kde západné firmy využívajú naše zdroje a pracovnú silu bez primeraného ohodnotenia alebo rešpektu k našej suverenite a kultúre.

Ekonomický imperializmus, ktorý sa prejavuje v prítomnosti západných firiem na Slovensku, nie je len otázkou nevyváženej obchodnej bilancie. Príklady ako Kaufland, Lidl, Jaguar a Land Rover sú ilustratívne. Zatiaľ čo prinášajú na Slovensko ľuďom prácu, ide o to, ako tieto firmy pristupujú k našej krajine, k našim zdrojom a k ľuďom. Príliš často ich vidia ako prostriedky na dosiahnutie zisku bez ohľadu na sociálne alebo environmentálne následky. Táto situácia nás však nemá viesť k rezignácii alebo pesimizmu. Naopak, je to výzva, aby sme posilnili našu vlastnú ekonomickú a politickú suverenitu.

Podpora slovenskej suverenity a sebestačnosti nie je otázkou izolacionizmu alebo nacionalizmu. Je to otázka zdravého sebavedomia a schopnosti rovnocenne komunikovať so západnými štátmi, pričom si zachovávame vlastnú identitu a hodnoty. No takisto dôležité je, aby sme rozvíjali vlastné ekonomické stratégie, ktoré nám umožnia optimálne využívať naše zdroje a talent. Súčasne by sme mali vybudovať silné a rešpektujúce vzťahy so západom, ktoré nebudú založené na podriadenosti alebo využívaní, ale na vzájomnej úcte a rovnocennosti.

V tomto duchu je dôležité, aby sme ako spoločnosť podporovali a vyžadovali transparentnosť a zodpovednosť od zahraničných spoločností pôsobiacich na Slovensku. Podporovanie domácich podnikov, inovácií a technológií môže prispieť k diverzifikácii našej ekonomiky a zvýšiť našu odolnosť voči globálnym výkyvom. Cieľom by malo byť nielen ekonomické oživenie, ale aj zlepšenie kvality života pre všetkých Slovákov.

en_GBEN