Socialisti.sk si uctili zastrelených robotníkov Krompašskej vzbury

Členovia hnutia Socialisti.sk nezabúdajú na mnohé obete z radov robotníctva na našom území, kedy v rôznych častiach bývalého Československa v rokoch 1918 až 1939 tiekla robotnícka krv. Na tieto obete sa zabúda a pravicových politikov by ste na ich pamätníkoch hľadali márne. Preto sme sa vydali do Krompách, kde 21.2.1921 boli četníkmi zastrelení štyria robotníci. Táto udalosť sa zapísala do dejín ako Krompašská vzbura.

Zhromaždili sme sa pri miestnom pamätníku Krompašskej vzbury, kde spoločne predseda hnutia Socialisti.sk Artur Bekmatov a podpredseda Miroslav Pomajdík položili veniec vďaky. Naše ďalšie kroky smerovali aj na miestny cintorín, kde sme si pri spoločnom hrobe štyroch zastrelených robotníkov uctili ich pamiatku. Najmladší mal sotva 18 rokov a aj ostatní mali niečo nad 20 rokov. Ich životy násilne vyhasli v tak mladom veku. Navštívili sme aj miestny pamätník Oslobodenia Krompách od nacizmu a fašizmu.

Pri pamätníku Krompašskej vzbury s príhovorom vystúpil podpredseda hnutia Socialisti.sk Miroslav Pomajdík, ktorý načrtol aj stav robotníckeho hnutia a pomerov, ktoré panovali v tej dobe v meste a železiarenskom závode, ktorý patril k najväčším u nás. Spomenul, že miestne robotníctvo svojou početnosťou a organizovanosťou v odborovom hnutí patrilo k najväčším v 1. ČSR. Touto aktivitou vyvolávali pozornosť štátnej moci, ktorá dokonca zriadila v meste Krompachy až dve četnícke posádky, z toho jednu priamo v železiarňach.

„Veľakrát bolo do Krompách povolávané vojsko, ktoré rozbíjalo nejednu demonštráciu, zhromaždenie, či štrajk krompašských robotníkov. Počas potláčania Slovenskej republiky rád, dokonca veliteľ československej východnej armády gen. Hannocque nariadil uväzniť niekoľko robotníkov z Krompách a okolitých dedín, ktorí slúžili ako rukojemníci, keby sa začali miestni robotníci búriť, tak im hrozili popravy. Na námestí v Spišskej Novej Vsi boli postavené šibenice a dňa 18.júna 1919 boli za podporu Slovenskej republiky rád obesení Jakub Honza z Prakoviec a učiteľ Emil Matuščák z Veľkého Folkmára,“ povedal Pomajdík a doplnil, že sa plánovalo aj násilne deportovať až 500 robotníkov z Krompách do Čiech, čo odobril aj vládny tajomník Milan Hodža. Kvôli uzavretému prímeriu sa tento plán nerealizoval.

Ďalej doplnil, že podmienky v krompašských železiarňach patrili k najhorším v celom koncerne. Malé prídely potravín, platy, z ktorých ste nedokázali uživiť svoje rodiny, potláčanie odborov, časté prepúšťanie, strhávanie peňazí a šikana zo strany vedenia. Vyjednávania o zlepšení podmienok a štrajky, ktoré proti neznesiteľným podmienkam často organizovali robotníci, boli potláčané vojskom, četníctvom a hromadným prepúšťaním z práce.

Osudný 21. február 1921

V tento deň prišli vyjednávať odboroví zástupcovia robotníkov s vedením železiarenskej spoločnosti, nato ich prišli spontánne podporiť miestne ženy, ktoré v ten deň dostali zase radikálne nižšie zásoby potravín, z ktorých nevedeli nakŕmiť svoje rodiny. Miestne četníctvo začalo tieto ženy vytláčať za použitia násilia, čo vyvolalo reakciu a stovky robotníkov prišli ženám a odborárom na pomoc. Nahromadená frustrácia, hlad, bieda, šikana, zlé zaobchádzanie a pracovné podmienky vyústili do oprávneného hnevu zúfalých ľudí, do Krompašskej vzbury. 

Četníci začali strieľať do robotníkov a na mieste ostali štyria mŕtvi robotníci (menovite Dezider Heinisch, Stanislav Gont, Ján Semeňák, Pavel Bator) a 15 ďalších utrpelo ťažké zranenia. Mnoho ďalších ľudí utrpelo ľahké zranenia a o zákernosti četníctva vypovedá aj fakt, že zastrelení a zranení boli trafení do chrbta a zadných častí tela. Pri potyčkách s robotníkmi zahynul aj nenávidený vrchný inžinier spoločnosti Podhradský a slúžny Lukáč, ktorí sa dlhodobo vyznačovali tvrdým a zákerným postupom voči robotníkom.

Štátne orgány potom zatkli 64 robotníkov a mnohí z nich putovali na niekoľko rokov do väzenia. V roku 1923 bola fabrika demontovaná a o prácu prišlo 2 200 ľudí, čo malo za následok obrovskú vlnu chudoby, úpadku, vysťahovalectva a drastického zníženia počtu obyvateľov v Krompachoch.

Za socializmu sa obnovila výroba a prácu tu našlo vyše 6-tisíc ľudí. Po 89 nastalo hromadné prepúšťanie a z Krompách sa opäť stáva hladová dolina s minimom pracovných príležitostí a úpadkom.  

Realita kapitalizmu dnešných dní

Kapitalistickí politici sú bábky, ktoré slúžia kapitálu, finančnej oligarchii. To čo sa v kapitalizme mení, je len to, aká ekonomicky spriaznená elita sa dostane ku korytám. Cez peniaze a súkromné vlastníctvo väčšiny ekonomiky, podnikov, fabrík, pracovísk, nás dennodenne ovládajú. Naše pracoviská sú diktatúry, v ktorých máte minimálne slobody. Pracujúci, vy ste pôvodcom ich ziskov, vy ste zdrojom pravých hodnôt, na vás stojí a padá naša spoločnosť.

Len štrajky, demonštrácie, demokratizácia podnikov a jasný cieľ za čo bojujeme, dokáže zmeniť zabehnuté koľaje. Oni potrebujú, aby sme my čo sme dole nedržali pokope, aby sme sa hádali a krivo na seba ukazovali. Ten dostal o 100 eur viac ako ja, ten o 40 eur viac, takto veľakrát rozmýšľame, miesto toho aby sme sa pýtali, prečo kapitalisti vyťahujú na svoje vlastné potreby z našej ekonomiky milióny a milióny Eur…

Kapitalizmus nás nerobí šťastnejších, kapitalizmus ničí našu ľudskú podstatu, spolupatričnosť, kolektívnosť a stavia nás jeden proti druhému. Bojujte za svoju budúcnosť, za budúcnosť ľudstva a celej spoločnosti, za zachovanie našich práv, za slobodný život.

Otázka stojí kto z koho. Zatiaľ majú na vrch, no veríme že príde deň, keď tí hore nebudú vedieť ako ďalej s tou svojou nenažranosťou a my dole sa zjednotíme, vzchopíme a raz a navždy pošleme kapitalizmus na smetisko dejín.

Nezabúdajme, že kapitalisti sa pri reálnom ohrození svojej moci chovajú tak, ako sme to videli počas Krompašskej vzbury. Nech je pre nás veľkou inšpiráciou odhodlanie a odvaha robotníkov z Krompách, ktorí sa postavili voči biede a útlaku.

en_GBEN