Stále vstrebávam hrôzy, ktoré sa udiali počas bojov na Ukrajine – v Buči, v Kramatorsku, Mariupoli a ďalších mestečkách a obciach. Som zhrozený z toho, že niečo takéto dokáže človek XXI. storočia.
Nebudem však verklíkovať propagandu ani nášho mainstreamu, ani druhej strany. Samozrejme, že sa nebojuje len v uliciach ukrajinských miest, ale aj v informačnom priestore. Je prirodzené, že propagandu chŕli ako Rusko, tak i Ukrajina. Vlastné straty sa skresávajú, vlastné prešľapy sa zamlčujú, no straty protivníka sa nafukujú a jeho prešľapy sa zdôrazňujú. Neodsudzujem to, ani neobhajujem – konštatujem, že vo vojne je to prirodzené.
Čo však prirodzené nie je, je, ak niekto slepo verí propagande jednej či druhej strany. To je naivné. A ak dokonca podľa toho vedie aj politiku vlastného štátu, tak naivita prerastá do nerozvážnosti.
U nás podriaďovanie domácej politiky vojnovej propagande začína prerastať do snáh totálne vytesniť iné myslenie z politickej súťaže. Obvinenie z vedomej spolupráce s cudzou mocnosťou sa stáva obľúbeným argumentačným faulom, no na program dňa sa dostávajú už aj trestné oznámenia a obávam sa, že je len otázkou času aj otvorené likvidovanie celých politických subjektov.
Ak bude tento trend pokračovať, tak je viac ako pravdepodobné, že najbližšie parlamentné voľby nebudú prebiehať v prostredí transparentnej a férovej politickej súťaže. A nebude to len kvôli finančnej disproporcii, ktorá je pre kapitalizmus typická.
V takomto prípade budú Socialisti.sk usilovať o prítomnosť zahraničných pozorovateľov. Ale o tom viac na zajtrajšej tlačovej besede hnutia.
Tesne po presiaknutí prvých podozrení o spáchaní vojnových zločinov zo strany ruských vojakov sa roztrhlo vrece s informáciami o tom, ako by sa do veci mali zapojiť Medzinárodný súdny dvor (MSD) či Medzinárodný trestný súd (MTS). Nerád beriem verejnosti ilúzie, no ani jedna inštitúcia na to nemá reálnu moc. Rímsky štatút z roku 1998, ktorým vznikol MTS, síce podpísali Rusko aj USA, no tento podpis neratifikovali (okrem nich tak (ne)učinilo ďalších 29 štátov vrátane Ukrajiny), čím de facto neuznávajú jurisdikciu tejto inštitúcie.
Čo sa týka MSD, tak aj tu platí, že inštitúcia je voči veľmoci bezmocná. Ukázalo sa to v roku 1984, keď sa na MSD obrátila Nikaragua kvôli americkej podpore polovojenských organizácií contras, ktoré majú na svedomí životy tisícok nikaragujských civilistov. Rozsudok z roku 1986 USA jednoducho ignorovali. Z pozície stáleho člena BR OSN zablokovali vynútenie obligácií, ktoré požadovala Nikaragua. V roku 1987, prijalo VZ OSN rezolúciu vyzývajúcu USA k podriadeniu sa rozhodnutiu, tá však nie je záväzná.USA dokonca pred časom uvalili sankcie na Fatou Bensoudovú, sudkyňu MSD vyšetrujúcu zločiny USA v Afganistane.
Z toho vyplýva jedno: ak má štát významné politické postavenie, nie je na svete sily, ktorá by ho prinútila akceptovať právne nástroje súdnych inštancií.
Ak nám skutočne nie sú civilné obete z Ukrajiny ľahostajné, mali by sme na vedenia našich štátov vyvíjať tlak, aby vo vzťahu k spojencom otvorili otázku podriadenia sa rozsudkom vyššie spomínaných inštitúcií.
Práve z dôvodu, že veľmoci majú stále možnosti vyhnúť sa zodpovednosti za vojnové zločiny, je dôležité zamerať sa v krátkodobom horizonte hlavne na zastavenie bojov (pričom prímerie si netreba hystericky zamieňať s kapituláciou Kyjeva). Ak bude cieľom nie zastavenie vojny, ale pumpovanie zbraní a žoldnierov na teritórium Ukrajiny, tak na východnej hranici nám vznikne druhá Sýria a jedným z vedľajších produktov tohto procesu budú ďalšie a ďalšie zločiny proti ľudskosti stále viac frustrovaných vojakov na oboch stranách.
Preto viac ako prvoplánové politické gestá politikov európskej periférie budú potrebné iniciatívy lídrov takých štátov ako Francúzsko či Rakúsko.
EN 
SK