Ak doteraz železnice na Slovensku neskolabovali, tak kvôli ľuďom, ktorí na nich zostali pracovať. Medzi železničiarmi sa dnes položartom hovorí, že železničiar nie je ani tak povolanie ako diagnóza. Vlaky a prostredie železníc musíte milovať, aby ste v roku 2024 vydržali pracovať na slovenských železniciach.
Nielenže pracujete sviatky, víkendy či nadčasy, ale musíte suplovať prácu tisícok chýbajúcich pracovníkov. Aby ste sa so mzdou horko-ťažko vyškriabali na súčasný priemer, tak ťaháte nadčasy od nevidím do nevidím. Podobne ako autobusári.
Ako pred 100 rokmi
Cesta do práce je pre vás často ako cesta strojom času – do minulosti. Vybavenie z 90ych či 80ych rokov je úplne bežné. Dokonca som sa dnes dozvedel, že máme na Slovensku aj stanice, kde sa dodnes používajú petrolejky a na kúrenie si musia zamestnanci sami zaobstarať drevo z lesa. Ako pred sto rokmi. Šialené.
Jazdíte na opotrebovaných lokomotívach, často po úsekoch v havarijnom stave. To najlepšie, na čo sa manažment zmohol, je obmedzenie rýchlosti na týchto úsekoch na 5 km/h. Všetko to má dopad na bezpečnosť cestujúcich, za ktorých máte zodpovednosť vy ako zamestnanec.
Preto chcem touto cestou sňať z hlavy pomyselný klobúk dolu pred všetkými rušňovodičmi, vlakvedúcimi, traťovými robotníkmi, elektrikármi, výpravcami, posunovačmi, vozmajstrami, signalistami, výhybkármi, pokladníčkami či upratovačkami. Vďaka týmto ľuďom, ktorých je dnes stále viac ako 22 tisíc ešte železnice ako tak fungujú. Vďaka tomu, že – obrazne povedané – tlačia vagón menom slovenské železnice vlastnými rukami pred sebou, tak železnice vyspelých štátov máme ešte aspoň na dohľad.
Preto som ich včera – aj s ďalšími Socialistami – prišiel podporiť na zhromaždenie pred košickú železničnú stanicu a protestné turné s nimi absolvujem cez Zvolen, Žilinu až do Bratislavy. V každej zastávke tieto zhromaždenia posilníme členmi a sympatizantami nášho hnutia. O požiadavkách železničiarov vás budem informovať a rovnako tak ich budem posúvať aj na Úrad vlády.
Železnice nepotrebujú teplú vodu, ale len peniaze a plánovanie
Títo ľudia roky upozorňovali všetky garnitúry na nepremyslené zásahy straníckych nominantov do systému ako masové prepúšťania, absencia investícií. Roky slušne a pokorne žiadali o navýšenie financií pre železnice na úroveň reálnych nákladov. Roky boli ignorovaní až sme sa dostali do stavu, ktorý vystihol jeden železničiar: „Dnes už nemusíme ísť do štrajku. Stačí, aby sme robili len to, čo máme v náplni práce a železnice zostanú paralyzované.“
Títo ľudia nie sú nepriateľmi štátu či vlády. Naopak. Chcú, aby štát a jeho obyvatelia mohli byť hrdí na úroveň železničnej dopravy na Slovensku.
Miesto toho dostávali vlny masových prepúšťaní, zvyšovanie investičného dlhu, atomizáciu železníc a najnovšie aj pokusy o vpustenie súkromného kapitálu na železnicu. Ako by dopadla liberalizácia tohto trhu? Súkromníci by si rozparcelovali lukratívne rýchlíkové spoje. Samozrejme, s prísľubom zisku, ktorý by bol garantovaný v zmluve. A na ktorý by sme sa v prípade nepriaznivých hospodárskych výsledkov skladali všetci. Presne tak ako je to v prímestskej autobusovej doprave. Zvyšok regionálnych a lokálnych tratí by bol odsúdený na živorenie a postupný zánik.
Podporte železničiarov, bojujú aj za nás, cestujújucich
Ako som napísal vyššie, ja absolvujem celé turné železničiarskych zhromaždení. A k ich priamej podpore chcem vyzvať aj vás.
12. marca o 14.30 pred stanicou v Žiline, 14. marca o 14.30 pred stanicou vo Zvolene a 19. marca o 14.30 pred stanicou v Bratislave.
Železničiari totiž hája aj naše záujmy. Sme cestujúci. Sme rodičia detí, ktoré cestujú vlakom do škôl. Sme zástancovia ekologických foriem dopravy (a tá železničná je najčistejšia), sme vlastenci, ktorí chcú byť hrdí na svoj štát. A hrdosť v tomto prípade vzbudzuje perfektne fungujúci systém, nie nálepka „národného“ dopravcu na mašine, ktorá ešte pamätá august 1968.
SK 
EN