Košické oceliarne vrátiť do štátnych rúk nastálo, nie dočasne!

Práve cestujem do Košíc na zhromaždenie železničiarov. Vo vlaku som si prečítal vyjadrenie ministra Tomáša Tarabu. Štát by podľa neho mal odkúpiť košické železiarne a pripraviť ich na ďalšiu privatizáciu.

Nesúhlasím.

Oceliarne sú pre východ životne dôležité

Stále zastávam názor, že štát sa Východoslovenských železiarní nemal nikdy vzdať. Bola to strategická chyba, na ktorú východné Slovensko dopláca dodnes.

Ak by vznikla na trhu taká konštelácia, že štátu by sa otvorila možnosť odkúpiť oceliarne, tak by tak mal učiniť bez mihnutia oka. Ale nie kvôli tomu, aby z podniku vypiplal zlaté vajce a následne ho opätovne sprivatizoval. Keď obnoviť kontrolu, tak natrvalo.

Košické železiarne sú kolos, ktorý (stále) zamestnáva tisíce ľudí priamo a ďalšie tisíce nepriamo tým, že udržiava na trhu desiatky menších lokálnych dodávateľov. Vytvára tlak na ostatných zamestnávateľov v regióne v oblasti miezd. Zvyšuje mieru kúpyschopnosti obyvateľstva v tomto regióne. Je dôvodom, prečo do Bratislavy či do zahraničia neodišlo ďalších 20-25 tisíc ľudí v produktívnom veku.

Ľudia sú viac ako kapitál

Tým, že sme tento strategický podnik pustili do súkromných rúk, sme aj štát ako taký postavili voči súkromnému kapitálu do podriadeného postavenia. Spomeňte si, ako musel vtedajší premiér Fico cestovať do Pittsburghu, keď sa rokovalo o možnom predaji košickej fabriky Ukrajincom. Alebo teraz, keď ministerka hospodárstva s ministrom životného prostredia cestujú za Japoncami.

Ľudia na východnom Slovensku nie sú pánmi svojho osudu. Je ním zahraničný kapitál. A politikom nezostáva iné, len z nevýhodnejšej pozície slabšieho zastávať záujmy miestnych.

Zisk verejnosti, nie súkromníkom

Oceliarne majú, samozrejme, problémy. Chýbajúce investície aj vojna na Ukrajine či lacná konkurencia z Číny. Ale vojna na Ukrajine raz skončí. Opäť sa začne normálne kupovať a predávať. Stabilizujú sa ceny energií. Investície predstavujú priveľké sústo pre mnohých súkromníkov. Dovoliť si ich môžu len skutoční giganti. Alebo štát.

V prípade ziskovosti to znamená jediné: prísun financií do štátnej kasy. Vezmite si, že v roku 2022 (keď vypukla vojna na Ukrajine) mali oceliarne zisk viac ako 400 miliónov eur. Rok pred tým dokonca rekordných 900 miliónov eur. To je takmer percento nášho HDP. Financie, z ktorých časť môže ísť do nemocníc, ciest, železníc, alebo môžu štátu pomôcť v horších časoch. Tak ako teraz, keď nám pomohli zisky zo Slovnaftu a Vodohospodárskej výstavby.

Nevidím preto najmenší dôvod, prečo vstupovať dvakrát do rovnakej rieky a oceliarne opätovne privatizovať. Ľudia na Slovensku si zaslúžia, aby už viac neboli poddanými, ale pánmi.