Väčšina Sloveniek a Slovákov má jeden príjem z pracovnej činnosti. Ten predstavuje pre nich a pre ich domácnosti kľúčový zdroj financovania základných životných potrieb: bývanie, strava ošatenie a v kontexte stúpajúcej výšky príjmu aj priestor na ďalšie výdavky ako napr. celoživotné vzdelávanie, športové aktivity, kultúra, cestovanie, koníčky a pod.
Či už je to jednotlivec, pár, domácnosť alebo celá rodina, všetci potrebujú svoje finančné výdavky plánovať a predovšetkým sa musia vedieť na príjem spoľahnúť ako na príjem stabilný. Obzvlášť v prípade, že jednotlivec alebo pár čelí bremenu hypotekárneho alebo iného úveru. V takýchto prípadoch ide o záväzok na niekoľko rokov, ba až desiatky.
Príjem plynúci zo zamestnania je pre udržanie životnej úrovne, jej rozvoj a kreovanie podmienok smerujúcich k rozširovaniu rodiny kľúčový. Z uvedeného vyplýva, že inštitút doby určitej v Zákonníku práce je v príkrom rozpore s potrebou stabilného príjmu a možnosťami plánovania.
Zamestnávateľ má v súčasnosti možnosť ustanoviť v pracovnej zmluve skúšobnú dobu, a to maximálne na tri mesiace, resp. šesť mesiacov, ak sa jedná o zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca. Druhá z uvedených možností je v praxi dramaticky menej zastúpená vyplývajúc z charakteru pracovného zaradenia.
Štandardné tri mesiace predstavujú dostatočný priestor pre zamestnávateľa (samozrejme aj pre zamestnanca) na to, aby dokázal vyhodnotiť správnosť / vhodnosť výberu zamestnanca pre danú pozíciu (ev. spokojnosť s výberom zamestnávateľa). Súčasne zamestnávateľovi dáva priestor na uzatvorenie pracovnej zmluvy na dobu určitú, ktorú možno v súlade s § 48 Zákonníka práce v priebehu dvoch rokov dohodnúť následne ešte dvakrát na dobu určitú. Takýmto spôsobom sa väčšina zamestnancov dostáva do kolobehu dodatkov a predlžovania pracovnej zmluvy na dobu určitú a v konečnom dôsledku do neistoty.
Zamestnanec z pozície nerovného partnera a toho slabšieho volí cestu menšieho zla, takýto dodatok podpisuje s vedomím nesúhlasu s dobou určitou. V praxi však platí, že dodatok vypracováva zamestnávateľ a odmietnutie podpisu dodatku by viedlo k ukončeniu pracovného pomeru v termíne stanovenom v pracovnej zmluve.
Samostatnú kategóriu tvoria vysokoškolskí učitelia, ktorí sú bodom 6 § 48 vyňatí do samostatnej kategórie spolu so zamestnancami výskumu a vývoja a limity pre predlžovanie doby určitej sa ich netýkajú vôbec. V praxi tak nastávajú situácie, kedy učitelia pracujú neustále “na dobu určitú“.
Blížiaci sa dátum vytyčujúci dobu trvania pracovného pomeru dostáva zamestnanca pod tlak, do stresu a neistoty a v neposlednom rade je doba určitá účinným nástrojom bossingu.
V snahe posilniť ochranu, práva a postavenie zamestnancov je žiaduce upraviť zákonník práce tak, aby pracovný pomer bolo možné predĺžiť na dobu určitú iba jedenkrát, a to s maximálnou dĺžkou o ďalších dvanásť mesiacov. Súčasne rozšíriť skupiny zamestnancov, ktorých sa toto ustanovenie bude týkať, predovšetkým vysokoškolských učiteľov.
Súčasne je žiaduce otvoriť diskusiu o povinnosti Sociálnej poisťovne zverejňovať na základe dát od jednotlivých zamestnávateľov dáta o podiely zamestnancov pracujúcich na dobu určitú, skrátené úväzky, či dohody mimo hlavného pracovného pomeru.
Martin Vavruš
člen Socialisti.sk