Odpoveď na knihu Less is more Jasona Hickela
Ľavicu obchádza strašidlo – strašidlo bezrastu. Takzvaný degrowth je dnes už relatívne bežný pojem, najmä v klima-aktivistických kruhoch. Na otázku, či je bezrast relevantný, koherentný a kompatibilný s ľavicovými hodnotami a marxizmom, nám odpovie rozbor knihy jedného z najvýznamnejších propagátorov tejto myšlienky. Jason Hickel v knihe Less is more, Menej je viac, bezrast obhajuje a stavia ho do protikladu s kapitalizmom, pričom na jeho prácu nadväzujú aj ľavicové osobnosti ako Kohei Saito. To mnohým na ľavej strane spektra príde sympatické. Pozrime sa teda na to, ako si predstavuje bezrast a prechod k udržateľnej budúcnosti Jason Hickel.
Kapitola I: Hickel a triedny boj
“Čo kapitalizmus robí iným … je to, že sa sústredí na nekonečný rast,” tvrdí v úvodných odstavcoch autor. Faktom je, že kapitalizmus sa nevyznačuje nekonečným rastom, ale dominanciou súkromného vlastníctva prostriedkov výroby. Prečo na tomto záleží uvidíme už o chvíľu. Kniha sa začína rozprávaním o prerode feudalizmu do kapitalizmu. Autor vykresľuje úpadok feudalizmu ako úsvit akejsi utopickej spoločnosti: slobodnej, demokratickej, sebestačnej. Skoro ako keby to mal byť ideál, ku ktorému sa treba vrátiť – to autor implikuje rétorickou otázkou: “V čo by táto nová spoločnosť mohla prerásť”? Snaží sa dokázať, že kapitalizmus nebol nevyhnutný. No práve táto éra neskorého feudalizmu vytvorila podmienky pre vznik kapitalizmu. Je zjavné, že autor nedokáže oceniť význam triedneho konfliktu, čo bol práve dôvod zániku tejto utopickej 100-ročnej epizódy v európskych dejinách. Autor romantizuje obdobie, kedy sa šľachta dožívala 53 rokov, spoločnosť bola premorená chorobami a spôsob poľnohospodárskej výroby bol každú chvíľu decimovaný rozmarmi počasia. Každopádne, stojí za zmienku, že autor dáva toto obdobie do kontrastu s ťažkým feudalizmom. Ten sa vyznačoval ničivou extrakciou prírodných zdrojov – brutálne klčovanie lesov, vyčerpávanie pôdy a pastvín. V 14.-15. storočí žilo na Zemi okolo 400 miliónov ľudí. Dnes je nás 20-násobne viac. Síce len ťažko možno porovnávať preindustriálnu a industriálnu spoločnosť, je zjavné, že problémom nie je extrakcia, ale neefektívnosť jej formy, či jej podstaty.
Neefektivita kapitalizmu je stelesnená umelým nedostatkom. Výroba je tak efektívna, že pre udržiavanie ziskov je pre kapitalistov nevyhnutné vytvárať zdanie nedostatku, aby mohli ceny držať na výhodnej úrovni. Čím je toto spôsobené? Súkromným vlastníctvom produktov inak spoločnej práce: kapitalistovi patrí výrobok našej práce. No namiesto poctivej ekonomickej kritiky kapitalizmu sa autor sústredí na filozofiu: [Aby ľuďom deštruktívny kapitalizmus predali] ”Museli zmeniť spôsob, akým sa ľudia pozerali na živú prírodu,” píše autor. Namiesto skúmania vnútorných rozporov systému – vnútorných príčin – autor pretláča idealistický názor, že dôležitejšie je subjektívne prežívanie. Autor v závere prvej kapitoly venuje značný čas úvahám o tom, ako filozofia umožnila odcudzenie človeka od prírody, či ako aristotelovská filozofia inšpirovala roľnícke povstania… Je samozrejmé, že autor, ako sa v angličtine vraví, zapriaha voz pred koňa. Filozofia je produktom doby a filozofia platená vládnucou triedou vždy ospravedlňuje status quo. To je celé. Žiadna konšpiratívna masová zmena vnímania sveta bežnými ľuďmi sa nekoná. Respektíve koná, ale až v dôsledku potrieb systému.
Kapitola II: triedna kolaborácia a Malthus
Druhú kapitolu autor otvára výrokom anarchistu Bookchina: “Kapitalizmus nemožno presvedčiť, aby obmedzil rast o nič viac, než možno presvedčiť človeka aby prestal dýchať”. Odhliadnime od faktu, že kapitalizmu je vlastný ako rast, tak i krach (podobne, ako sa v dýchaní strieda nádych a výdych). Rast nie je hlavným hýbateľom kapitalizmu, ale triedny boj – súkromné vlastníctvo. Sústrediť sa pri kritike kapitalizmu na rast je ako sústrediť sa pri tuberkulóze na kašeľ a nie na baktérie.
Kým autor hovorí veľa o raste, nepoužíva konzistentnú definíciu. Stotožňuje ho predovšetkým s rastom HDP a/alebo s rozširovaním produkcie – obe definície sú problematické z rozdielnych dôvodov. HDP je celkovým súčtom novo pridanej hodnoty do ekonomiky. HDP teda môže rásť ako v spoločnosti ekocídnej, tak i spoločnosti, ktorá je environmentálne udržateľná. A pokiaľ stotožňujeme rast s rozširovaním výroby, tak eventuálne v snahe obmedzovať rast narazíme na maltuziánske či ekofašistické tendencie a reči o ľudstve-víruse. Ale nepredbiehajme.
V snahe demonštrovať fakt, že HDP nemeria všeobecný blahobyt, autor argumentuje Rooseveltovou Novou dohodou. Sociálnu demokraciu s americkými črtami tu vyzdvihuje ako vzor pre budovanie dobrej spoločnosti. V snahe podporiť svoju kritiku HDP autor uvádza ciele OECD zo 60. rokov minulého storočia, medzi ktorými je aj usilovanie sa o každoročný rast HDP. Naznačuje tu, že chyba je aj v medzinárodných inštitúciách, ktoré presadzujú nezmyselné ciele, ktoré pre zmenu systému stačí zmeniť – k tomuto sa vrátime o chvíľu. Autor uvádza, že rast HDP je nevyhnutne spätý s ničivou extrakciou prírodných zdrojov. Naznačuje, že extrakcia zdrojov je nevyhnutne ničivá, a že s rastúcou spotrebou energie sa táto ničivá povaha iba zhoršuje. Kým autor píše o deforestácii, fosílnych palivách, či vyčerpávaní pôdy, úplne ignoruje existenciu efektívnych alternatív, akým je jadrová energia, či vyskovýnosné geneticky modifikované poľnohospodárske plodiny či hydropónia.
Z tábora presadzujúceho bezrast často počuť ohrádzanie sa proti maltuziánskemu mýtu o preľudnení. Problém nevidia v preľudnení, ale v nadprodukcii: “Nie je možný nekonečný rast na planéte s konečnými zdrojmi”. Toto je uvedené aj na strane 109. Táto zdanlivo neškodná veta však v sebe stále skrýva prvky Malthusa. To sa prejavuje v tendencii bezrastovcov označovať ľudstvo za vírus, či kritizovať úroveň komfortu v akom žijeme. A keď toto rozvinieme do dôsledkov, dostaneme sa späť k strachu z preľudnenia. A tak je to aj v tejto knihe, viď podkapitolu Kolonializmus 2.0. Autor začína logickou úvahou, že krajiny Globálneho juhu vyžadujú zvýšenie spotreby za účelom napĺňania ľudských potrieb. Pokračuje však veľmi nešťastne: krajiny Globálneho severu musia zredukovať spotrebu (Nie zefektívniť, ale zredukovať! To je ako zhasnúť, miesto výmeny volfrámovej žiarovky za LEDky). Autor myšlienku ukončuje nevyhnutným záverom: “Čím viac svetová populácia rastie, tým zložitejšie bude [spĺňanie klimatických cieľov]. … Je nevyhnutné stabilizovať veľkosť ľudskej populácie,” píše autor na strane 103. Autor dodáva, že kým v Číne na osobu pripadá 8 ton emisií CO2, v USA je to viac než 16 ton ročne – 8-krát viac než v indii. Tu by som chcela upriamiť pozornosť na chlácholenie na strane 215: “Nám nejde o … akýsi návrat do jaskyne, k vrecovine a dobrovoľnej psote”. Je pravda, že USA v prepočte na osobu vypúšťa astronomické množstvo emisií. A je pravda, že v takej Číne sa za ostatných 20 rokov zvýšila životná úroveň nevídaným spôsobom. Ale len ťažko možno život v Číne či dokonca v Indii vyzdvihovať ako alternatívu. Určite nie pokiaľ netúžime po “dobrovoľnej psote”.
Následne sa dozvedáme, že v prírode vraj “rast je vždy konečný” – “chceme, aby naše deti rástli … do dospelosti. … Chceme aby naše plodiny rástli, ale len do uzretia, kedy ich zožneme a zasadíme znovu”. Autor asi zabúda na to, čo ľudia robia v dospelosti a načo sa používajú ako plody, tak i semená. Ak môžeme o raste v prírode niečo povedať, tak je to práve to, že je slepý a končí sa buď vyčerpaním organizmu, zdrojov, alebo nejakou k9. Fetišizovať prírodu a tváriť sa, že je to nejaký harmonický ideál, je prinajmenšom hlúpe. Navyše, rast je nielen kvantitatívny, ale aj kvalitatívny proces. To znamená, že rásť možno nie len v počte, ale aj v kvalite. A opäť, zdá sa, že na toto autor zabudol. Keď sa povie rast, predstaví si miesto rastu do krásy rast nádoru. Mimochodom, je úsmevné, že autor považuje kapitalistický rast za neprirodzený. Pritom sa vyznačuje podobnými cyklami rastu a krachu, ako možno sledovať u mnohých populácií vo voľnej prírode. To len na margo autorovej snahy mytologizovať rast a rozlišovať medzi týmto procesom v prírode a v ekonomike.
Kapitola III: inovácie v kapitalizme a socializme
Autor sa venuje aj otázke zelených technológií. Kapitolu o zelených technológiách otvára opisom návrhu zatiaľ neexistujúcej a nerealizovanej technológie BECCS. Prečo si vybral vyvracanie tejto neexistujúcej technológie a nie iných, štandardnejších návrhov – neviem. Snáď preto, aby ilustroval ako márne je vkladať dôveru do futuristických riešení. Po tomto zvláštnom úvode sa autor vracia k problematike spotreby: prechod na udržateľné technológie vyžaduje rozšírenie ťažby (napr. kontroverzného lítia), čo má ako environmentálne, tak i spoločenské dopady. O to viac ak tzv. base load majú zabezpečovať batérie – autor sa zjavne bojí jadra ako čert kríža, napriek nespochybniteľnej efektivite a celkovej čistote tohto zdroja. Autor nakinec dochádza k záveru, že sa treba snažiť o celkové znižovanie spotreby energie. A vraj sa nechce vrátiť do jaskyne! Ak by sme teraz začali znižovať spotrebu energií, kto by na to doplatil najviac? Spodných 90% globálnej populácie. V kapitalistickej spoločnosti sa úsporné opatrenia nikdy netýkajú vládnucej triedy – vždy sa šetrí na nás. Aké by malo dopady šetrenie energie v takom rozsahu, ako si predstavuje autor radšej nechcem vedieť. Autor pokračuje tvrdením, že zvyšovanie efektivity samo o sebe nie je riešením. Prečo? Lebo efektivita umožňuje rozširovanie extrakcie a výroby. Lenže toto nie je argument proti rastu, ale za socializmus – za plánovanú ekonomiku!
Kapitolu autor završuje “provokatívnou” myšlienkou: ak si vieme predstaviť riešenie v podobe neexistujúcich futuristických technológiách, prečo si skrátka nestačí predstaviť iný systém – systém, ktorý by sa nemusel spoliehať na technologické fantasmagórie? Revolučné! Iný ekonomický systém si stačí “predstaviť”! Možno si poviete, že autorovi krivdím, no k takto idealistickému utopizmu sa autor otvorene hlási v nasledujúcich kapitolách.
Kapitola IV: reformovať, reformovať, reformovať
Autor opakovane preukazuje, že vysoké HDP nestačí – kvalita života závisí od dostupných verejných služieb. To preukázali už dávno štúdie porovnávajúce socialistické ekonomiky s ich kapitalistickými náprotivkami, viď Cereseto & Weitzkin (1986), Lena & London (1993), či Navarro (1992). Čo je zarážajúce (i keď nie prekvapivé), že autor – samozvaný antikapitalista – kladie dôraz na distribúciu národného bohatstva, nie na zmenu súkromnej povahy tohto bohatstva na skutočne verejné vlastníctvo. Podkapitola Oslobodenie sa od ideológie hovorí za všetko: “Problém “rastizmu” je, že celé dekády odvádzal pozornosť od zložitých otázok redistribúcie”. Kiežby bola redistribúcia odvodená od podstaty vlastníctva a nie dobrotivosti majiteľov… Práve v podkapitole Rozkvet bez rastu autor otvorene uvádza škandinávsku sociálnu demokraciu ako vzor. Autor vidí pozitívne indikátory, no nevidí export znečisťovania a explicitného vykorisťovania do krajín Globálneho juhu. Nevidí nórsky ropný priemysel, švédsky zbrojný priemysel či ich rýchlu módu zneužívajúcu ázijské sweatshopy. Odhliadanuc od toho, že sa sociálnodemokratický model vyčerpal, sociálna demokracia stojí na tom istom vykorisťovaní – ľudí i prírody – ako akýkoľvek iný kapitalistický systém. Ba čo viac, v sociálnej demokracii vládnuca vrstva je rovnako tak spriahnutá s kapitalistickou triedou. To znamená, že zo sociálnej spravodlivosti začne vláda ukrajovať pri najbližšej možnej príležitosti. A to preto, lebo zdaňovanie a rovnomernejšia distribúcia bohatstva nie je krátkodobo tak výhodná, ako kapitalistická akumulácia. Ale autor bude aj tak bohorovne tvrdiť, že zdaňovanie je radikálne riešenie. Tento nezmysel autor opakuje aj v nasledujúcej podkapitole, v ktorej sa pokúsi adresovať problematiku imperializmu a vykorisťovania Globálneho juhu Severom. A aj v tejto podkapitole opakuje rovnaké chyby.
Aké je autorovo riešenie imperializmu a globálneho vykorisťovania? Demokratizácia Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Odpustenie dlhov krajín tretieho sveta. Zdanenie boháčov a investovanie týchto peňazí do týchto krajín. Prečo to nikomu nenapadlo! Nechápte ma zle – toto sú opatrenia, ktoré by určite pomohli. Ale kto má tieto opatrenia zaviesť? Autor naznačuje, že súčasná vládnuca vrstva!
Poznámka pod čiarou: autor aj v tejto podkapitole vyzdvihuje drobnochov či malé miestne podniky. V kontexte celej knihy je zjavné, že autor nemá dostatočné znalosti socialistickej ekonómie a praxe. Presadzovanie záujmov takýchto typov výroby je anachronické a v určitom rozpore so socializáciou vlastníctva a nadhodnoty. Ale to len na okraj.
Autor uvádza príklady verejných výdavkov, resp. projektov financovaných štátom (sem patrí všetko od internetu, cez GPS až po všetky technológie využívané v smartfónoch), ako dôkaz zbytočnosti rastu HDP ako metriky pokroku. Samozrejme, že vedeckotechnický pokrok nie je funkciou HDP – v tom má autor pravdu. Lenže autor si mýli súkromný zisk s pridanou hodnotou – aj verejné investície, resp. práca z nich plynúca môže byť klasifikovaná ako celkový príspevok k rastu HDP. Opäť sa ukazuje, ako krátkozraký je bezrast vo svojej kritike: namiesto efektívnej kritiky kapitalizmu bojuje s jednou z jeho aspektov. Autor venuje vcelku veľa času vyzdvihovaním alternatívnych indikátorov či indexov pokroku či kvality života, ktoré sú v istom zmysle smerodajnejšie než HDP. Zároveň vyslovuje správny názor, že nestačí iba prestať merať úspech v HDP a začať používať jeho alternatívu. Je však otázne, či po tejto správnej úvahe dospeje k rovnako správnym záverom.
Kapitola V: kult vznešeného divocha
Začiatok piatej kapitoly až po podkapitolu Záchranná brzda v princípe správne identifikuje neefektivitu kapitalizmu v oblasti napĺňania ľudských potrieb na úkor environmentálnej udržateľnosti. Avšak videli sme, aké krajne maltuziánske závery z toho autor odvodil. A veru, autor uvádza týchto päť konkrétnych krokov, ktoré majú pomôcť dosiahnuť udržateľnosť: koniec plánovaného zastarávania, obmedzenie marketingu, prechod od vlastníctva k zdieľaniu, koniec potravinového odpadu a okresanie environmentálne deštruktívnych odvetví. Nič z tohto nie je v rozpore s kapitalizmom – všetky tieto krotky sú plne kompatibilné so zachovaním triednej podstaty systému. To v konečnom dôsledku znamená, že aj keby tieto opatrenia boli zavedené a fungovali by, kvalita života bežného človeka klesne. V kapitalizme totiž znamená prechod od vlastníctva k zdieľaniu neistotu a znižovanie nárokov: zdieľanie bytu s viacerými nájomcami, platformovú gig ekonomiku, nútené zdieľanie vecí osobnej potreby – taký prevrátený Kasernenkommunismus. Ostatné riešenia (snáď s výnimkou posledného) sú zasa apelom na zmenu spotrebiteľského správania.
Autor tiež opäť prichádza s návrhom zdaňovania bohatých v kombinácii s minimálnou mzdou či zavedením nepodmieného základného príjmu (UBI). Očakáva, že takéto opatrenia by mohli odrádzať bohatých od rentiérstva a akumulácie kapitálu. Opäť, bez zmeny triednej povahy štátneho aparátu – bez toho, aby pracujúci vytrhli moc z rúk kapitalistov – sú toto zbožné želania odtrhnuté od reality. Prečo by si mala vládnuca trieda na seba takto pliesť bič? Triedna jednota v kapitalizme nefunguje, určite nie v náš prospech. Kapitalistov k akejsi askéze neprinúti ani klimatická kríza. Systém totiž nie je postavený na osobných preferenciách, ale na nevyhnutnosti a zotrvačnosti ekonomických vzťahov. A kým tie budú diktovať, že je ekonomicky výhodné dvíhať globálny teplotný priemer o 1,5 a viac stupňa, tak to robiť budú. Kritika UBI nepatrí sem, ale už by malo byť zrejmé, že ide skôr o ľúbivú frázu, než funkčné riešenie systémových problémov. Nasledujúce podkapitoly rovnako “zapriahajú voz pred koňa” a preceňujú schopnosti reformných opatrení revolučne zmeniť kapitalizmus.
Autor v úplnosti a explicitne odmieta socializmus, ktorý dáva do rovnosti s návratom do jaskyne. Naopak, jeho post-kapitalistická utópia vyzerá, až na pár estetických odlišností, ako klasický mýtus fungujúceho kapitalizmu, o akom sa učí na stredoškolských hodinách ekonómie. Ľudská predstavivosť je krásna vec. Ale ak odmieta preukázateľne fungujúce historické skúsenosti so socialistickým antikapitalizmom, a pokiaľ nie je založená na vedeckom chápaní politickej ekonómie, je predstavivosť dobrá iba pre budovanie vzdušných zámkov. A ako autor doteraz postupne opúšťal realitu, v nasledujúcej kapitole Všetko je prepojené, realitu opustil úplne.
Táto kapitola sa ťažko dá nazvať inak než karnevalom fetišizácie pred-industriálnych spoločenstiev Amazónie, Tichomoria, severnej Ameriky a tak ďalej. Autor sa tu plne oddáva mýtu vznešeného divocha a rozplýva sa nad zdanlivým súladom s prírodou, v akom rôzne kmene a národy žijú. Odhliadnime od ekocídnej katastrofy k akej došlo na ostrovoch Rapa Nui (a určite na množstve iných miest), ktorá narúša tento mýtus o spoločenstvách ako vystrihnutých z Cameronovho Avatara. Iste, vzťah, aký majú mnohé národy a kmene so svojím životným prostredím je v mnohom inšpirujúci. Keď už v ničom inom, tak aspoň v jeho holistickej povahe. Avšak nemožno zabúdať, prečo takýto vzťah môže existovať a prečo (post)industriálna spoločnosť takýto vzťah nemá. Práve vďaka efektivite výroby v industrializovanom svete je človek vo významnej miere oslobodený od nevyspytateľných vrtochov počasia a zemepisných mantinelov. Samozrejme, tento materiálny základ rozdielu medzi “vznešeným divochom” a “moderným človekom” autorovi nič nevraví a odpoveď hľadá v moralizovaní.
Dialektický materializmus – filozofický základ moderného socializmu – o komplexných vzťahoch medzi jednotlivcami, ktoré tvoria jeden organický celok, vie veľmi dobre. Dialektika je práve disciplína skúmajúca vzťahy a zmenu. Čo je lepšie, jej správna aplikácia vedie ku kreatívnym a pozitívnym riešeniam. Ale ako sme už zistili, autor sa marxistickou rétorikou zaštituje len keď potrebuje predať myšlienku konkrétnemu publiku. Takže prirodzene, autor siaha po teórii Gaia, ktorá planétu Zem považuje za živý organizmus. Marxistický – dialektický – prístup i ten liberálny (teória Gaia) hovoria o rovnakých komplexných vzťahoch, ktoré sú medzi ľuďmi, mimoľudskou živou i neživou prírodou a klímou. V čom sa líšia? Kým marxizmus vedie k riešeniam, ktoré sú kreatívne a pozitívne pre pracujúce masy, teória Gaia vedie k názoru, že ľudstvo je vlastne vírus spôsobujúci Zemi horúčku. Možno to niekomu príde smiešne, ale rozšírenosť tohto nihilistického a antisociálneho názoru, že ľudstvo je choroba, hovorí snáď za všetko.
Záver
Kniha Less is More od Jasona Hickela na prvý pohľad môže pôsobiť ako solídna apológia antikapitalizmu v ére klimatickej krízy a návrh reálnych riešení tejto krízy. Faktom ostáva, že táto kniha je štandardným liberálnym reformizmom v radikálnom šate. Autor sa štylizuje do pozície antikapitalistu, no fakticky presadzuje klasické sociálnodemokratické redistribučné politiky kompatibilné s kapitalizmom a vykorisťovaním doma i na globálnej úrovni. Zároveň démonizuje historické socialistické experimenty, čím odvádza pozornosť od skutočne úspešných revolučných stratégií a taktík. Neostáva mu tak nič iné, než presadzovať “šírenie povedomia” a fantazírovať, ako tento “ideologický posun” povedie k revolučným zmenám. A čo je najzarážajúcejšie je snáď to, že aj osobnosti hlásiace sa k marxizmu opakujú po Hickelovi prakticky verbatim – viď aj práce Kohei Saita. Netvrdím, že prieniky nemôžu existovať. Naopak, udržateľná socialistická spoločnosť bude mať s víziou bezrastu viac vecí spoločných. Avšak táto podobnosť bude iba vo vonkajších znakoch – vo svojej podstate pôjde o diametrálne odlišné historické momenty.
Bezrast nie je koherentným konceptom a reálne odvracia pozornosť od socializmu. Navyše, bezrast mystifikuje koreň problému a zamedzuje tak organizovaniu sa okolo skutočne systémových riešení. Kým my sa budeme hádať, či bezrast áno alebo nie a v akej forme, nepohneme sa reálne z miesta. Ideály bezrastu možno najúčinnejšie dosiahnuť v socializme. Preto ak to niekto s bezrastom myslí vážne, nech sa sústredí v prvom rade na účinný spôsob ako kapitalizmus poraziť.
Jadro kapitalizmu nie je v nekonečnom raste. V konečnom dôsledku je pre kapitalizmus nevyhnutný ako rast, tak i krach v rámci ekonomického cyklu, ktorý je dôsledkom nadvýroby, čo je len manifestácia privlastňovania si nadhodnoty do bodu, kedy disponibilný zostatok je natoľko nízky, že sa kúpa a predaj zastavuje – dochádza ku kríze. Inými slovami, rast a nadvýroba sú vedľajšími momentmi kapitalizmu, ktorého jadro tvorí súkromné vlastníctvo a zospoločnená výroba – triedny boj. Nadvýroba i “rast” zanikajú v momente, kedy je vlastníctvo zospoločnené a tým pádom výroba začína byť úmerná potrebe – plánovaná.
Čo je však asi najhoršie je to, ako blízko má rétorika, filozofia, ale i ľudia k maltuziánskemu videniu sveta. Keď dnes čítam o tom, ako sú dve dovolenky do roka, alebo dokonca byt vykúrený na 20 stupňov akýsi luxus, s ktorým sa musíme rozlúčiť, rozum sa mi zastavuje. Samozrejme, v stave krízy majú okamžité riešenia prednosť. No tie by nemali spočívať v okliešťovaní už tak mizivej radosti zo života bežných pracujúcich. Naopak, treba sa pýtať: “Ako môže byť chodenie na dve dovolenky a udržiavanie pohodlnej izbovej teploty udržateľné?”. Kapitalizmus sa pokroku bráni, lebo investície do výskumu a aplikácia novotín sú veľmi nákladné položky a zároveň znižujú mieru zisku. Socializmus túto tendenciu k znižovaniu miery zisku nemá. Preto práve v socializme môžu technológie tvoriť základ udržateľnosti a zvyšovania komfortu. Nemusíme sa vrátiť do jaskýň.
Nechcime menej – chcime lepšie!
Sely Papan
členka vedenia hnutia Socialisti.sk
SK 
EN