Pár dní po 17. novembri sa v televízii uskutočnila diskusia. Hostia v nej hodnotili obdobie pred, aj po revolúcii. Ponechám teraz bokom to, že diskusia bola jednostranná a že v nej diskutovali 4 ľudia s rovnakým názorom, starostlivo vybraní moderátorom tak, aby sa ich názory zhodovali s jeho videním. Označiť takúto “diskusiu“ za tendenčnú, je ešte v podstate slabý výraz…
Bolo to totiž niečo také, ako keby za socializmu v diskusii vedľa seba sedel okresný tajomník KSČ, krajský tajomník KSČ, člen ÚV KSČ a nejaký minister a takúto diskusiu by niekto prezentoval ako demokratickú a pluralitnú.
Mladý Mach na scéne a prieskum s dopredu jasným výsledkom…
To čo ma osobne zaujalo, bol mladý človek Marek Mach (zrejme budúci Šeliga pripravujúci sa na budúcu politickú dráhu), ktorý prezentoval výsledky prieskumu, ktorý realizoval spolu s inými mladými ľuďmi. Snažil sa svojim prieskumom dokazovať, že po roku 89 sa ľudom žije lepšie, ako pred rokom 89. Respektíve, snažili sa týmto projektom vyvrátiť názor ľudí, ktorí ten socializmus aj reálne zažili a tvrdia, že sa im v ňom žilo lepšie. Preto prišiel mladý Mach, čo socializmus nezažil, aby im to vyvrátil…
Ja samozrejme netvrdím, že o socializme nemôžu rozprávať aj ľudia, ktorí ho nezažili, pretože ak by sme mohli rozprávať len o tom, čo sme osobne prežili, tak by nám učitelia dejepisu nemohli rozprávať o Napoleonovi, či o Keltoch a farár v kostole o ukrižovaní Krista…
Je dobré, ak sa mladí ľudia zaujímajú o veci okolo seba a aj o minulosť, ktorú nezažili a oceňujem, keď mladí ľudia pátrajú po pravde. Problém je v tom, že pri takomto prepočítavaní nestačí len matematika. Treba logické uvažovania a podstatné je aj niečo iné.
Pri hľadaní pravdy je potrebné mať na zreteli, že naozaj chceme nájsť pravdu a že je to proces, cesta, na konci ktorej by sme tú pravdu mali objaviť. Ak niekto už na začiatku akéhokoľvek prieskumu, výskumu, pátrania vie, čo chce, aby mu na konci vyšlo, tak nejde o žiaden výskum, ale o hľadanie argumentov na potvrdenie vlastného vnímania sveta. Medzi hľadaním pravdy a hľadaním argumentov na podporenie vlastných postojov, je dosť zásadný rozdiel.
Podstatou jeho prieskumu a prepočtov boli údaje o výške priemernej mzdy pred rokom 89 a v súčasnosti a potom porovnávanie konkrétnych cien tovarov k tejto priemernej mzde.
Už prvý problém je ten, že sa za vzor berie mzda z roku 1989 a porovnáva sa so mzdou z roku 2022. Úplne logicky, ak by pokračoval socializmus, tak by určite aj tá mzda rástla. Tá bola iná v 50tych, či v 80tych rokoch. Tak ako ani k súčasnej sme sa nedopracovali za 5 rokov, keď tu podľa vtedajších ponovembrových politikov už malo byť druhé Švajčiarsko. Na súčasnú úroveň sme sa dopracovali za 33 rokov.
Ja sa nejdem teraz hádať a spochybňovať ich výpočet a presné konkrétne údaje. Nejdem sa ani zdržovať vysvetľovaním toho, aké nové poplatky a platby ľudom pribudli, čo zaťažujú ich rodinný rozpočet a pred rokom 89 neboli.
Obrovské dlhy nie sú prejavom bohatstva, ale biedy
Ak je teda pravdou, čo študenti vyrátali a povedzme, že to pravdou naozaj je, tak ako je teda možné, že slovenské domácnosti patria k najzadĺženejším v Európe?
Logické by predsa bolo, ak sa nám žije lepšie a potraviny a iné veci životnej potreby sú lacnejšie, že by nám malo zostávať viacej peňazí a teda nebol by dôvod na to, aby sme sa zadlžovali. Naozaj mladí ľudia pracujúci na tomto projekte nepochopili, že veľa dlhov neznamená veľa bohatstva, ale veľa chudoby?
Je evidentné, že pravdu nehľadali, že pracovali tak, aby im vyšiel želateľný výsledok. Nevedno, či plnili zadanie konkrétnych ľudí, alebo to bola naozaj ich vlastná iniciatíva. V každom prípade, vyšlo im len to, čo chceli, aby vyšlo.
Mimochodom, okrem obrovskej zadĺženosti domácností a štátu zabudli tiež na iný podstatný ukazovateľ a to sú dôchodcovia. Už roky počúvame o tom, že situácia sa zhoršuje a preto treba zvyšovať vek odchodu do dôchodku.
Situáciu s dôchodkami navrhujú “odborníci“ väčšinou riešiť tak, aby sa stále zvyšoval vek odchodu do dôchodku. Vraj je to preto, lebo sa zvyšuje vek dožitia, čo je pravda iba čiastočne, pretože sa zvyšuje najmä tým, ktorí časť svojho produktívneho veku prežili v socializme, kde sa ich nikto nesnažil zodrať z kože, aby za rovnaký plat robili prácu aj za dvoch.
Ako sa zvyšuje, alebo nezvyšuje vek dožitia, to nám ukáže až budúcnosť pri ľuďoch, ktorí do dôchodku odchádzajú teraz a často už pred dosiahnutím dôchodkového veku majú podlomené zdravie. Teda odborníci asi reálne chcú, aby sa ľudia dôchodku nedožili, aby štát mohol ušetriť…
Vie si naozaj niekto reálne predstaviť, ako 65 ročný človek sedí na výberovom konaní a pokúša sa získať prácu na voľné pracovné miesto, keď dnes už aj 50tnik má problém zohnať dobre platenú robotu. Ten čo prácu bude mať, tak nebude zvládať nastavené tempo a ten čo ju stratí, novú už ťažko získa.
Aby toho nebolo málo, tak „odborníci“, ale aj niektorí politici tvrdia, že v podstate ideme dolu vodou tak, že o 20 rokov nebudú peniaze na dôchodky.
Takže robenie do smrti a ak sa niekto aj dôchodku dožije, tak mu ho nevyplatia, lebo nebude z čoho. Takáto je vízia radostného kapitalizmu…
Aj po pochopení týchto skutočností by mladí bádatelia tvrdili, že 70 ročný človek s podlomeným zdravím odchádzajúci do dôchodku, ktorý mu nik nevyplatí, sa má vlastne lepšie, ako za socializmu napr. žena, ktorá odišla do dôchodku už v 55tich rokoch a ktorej bol vyplácaný dôstojný dôchodok.
Ján Zmeko
člen hnutia Socialisti.sk
SK 
EN