Pozývam vás na krátku exkurziu do myšlienkového sveta, v ktorom zamestnanec nemá čo otravovať so zvyšovaním mzdy, ale mal by byť spokojný s tým, že sa darí jeho šéfovi. Do sveta, v ktorom si všetci zamestnanci žijú údajne nad pomery a jediné, čo na nich platí je bič.
Nebude to cesta do minulosti, do čias primitívneho kapitalizmu začiatku 19. storočia. Stačí, ak sa pozornejšie započúvame do toho, čo v médiách hovoria vybraní slovenskí podnikatelia v roku 2023.
Jediné, čo funguje je dlhý bič
„Homeoffice je blbosť rovnako ako fitlopty či ovocné taniere na recepcii. Dnes, keď všetci melú nezmysly o work-life balance, je dlhý bič to jediné, čo funguje. Bič a termíny. Máme sa všetci až príliš dobre.“
Toto sú slová Richarda Wallmanna.
Trochu prisilné slová, pretože keď sa pozrieme bližšie na podnikateľskú dráhu pána Wallmanna, tak nájdeme všetko možné, len nie úspech či pozitívny príklad.
Na strednej škole mu učarovali počítače. „Bola to jediná vec, ktorá poslúchala na slovo. Neodvrávala a spravila presne to, čo som jej povedal,“ povedal pre HN. Z jeho prvého podnikateľského projektu zostalo znechutenie – snažil sa služby predávať pod trhovú cenu a po čase zistil, že mu nepribúdajú peniaze, ale len práca.
Druhý biznis plán spočíval v predaji stieracích webhostingových kariet, čo bolo možno v roku 2008 zaujímavé, dnes však jeho spoločnosť crooce.com zamestnávajúca oficiálne jedného človeka pri zvyšujúcich sa tržbách prehlbuje stratu.
Čo vedie redakciu Trendu k tomu, že tohto pána prezentuje ako mienkotvorného podnikateľa, je záhadou. Ale to je internou záležitosťou redakcie súkromného periodika. Čo by však malo byť vážne znepokojujúce pre verejnosť, tak fakt, že tento pán pôsobil od roku 2020 až do nástupu úradníckej vlády na ministerstve práce pod vedením Milana Krajniaka.
Ako to, že moji zamestnanci nežijú pre môj sen?
Druhým subjektom našej sondy je zakladateľ cestovky pre elitu Bubo Ľuboš Fellner. O fakte, že pri predaji svojich produktov sa neštíti prerážať morálne dno sme sa mohli presvedčiť už neraz. Napríklad pri začínajúcom covide. Vtedy radil elite, aby vycestovala do teplých krajín jeho cestovkou a zachránila sa tak pred zlou situáciou na Slovensku. Alebo v apríli tohto roku, keď sa snažil bohatých Slovákov nalákať na výlety do Afriky cez sotva štrnásťročné miestne dievčatá.
Absencia elementárnej etiky a morálky u tohto podnikateľa je však len dôsledkom. Príčinu treba hľadať v myšlienkových pochodoch. A v nedávnom rozhovore nám ich pán Fellner poodhalil.
„Vo firme sme 8,5 hodín, 10 hodín denne – tak je blbosť byť naštvaný. V rádiu, všade, sa hovorí, že „štvrtok je malý piatok“ a „poďme preč“ – ja to nechápem. Vôbec neviem, že pre koho to vysielajú tie rádiá. To čo sme za spoločnosť? Ja si neviem predstaviť, že by to bolo vo Vietname, alebo niekde… v krajinách, ktorým sa darí. Toto je taký socík! Normálne v celom tom Slovensku je strašný socík. A teraz rozbiť to: že – né, ja chcem zostať v piatok ešte večer, lebo prosto ma baví to, čo robím. A buď, keď chceme mať unikátny výrobok, nejakú unikátnu službu, čo teda my chceme mať, tak musíte dať srdce do toho. Všetko do toho musíte dať. Niekedy to nevyjde, okey, tak vedieť, nevyšlo, musím sa zlepšiť. To je strašne ťažké. Toto je problém terajšieho Slovenska.“
Nechajme teraz bokom, že pán Fellner – sťažujúc sa na „socík“ na Slovensku – uvádza ako fungujúci protiklad Vietnam, kde vládne komunistická strana. V poslednej vete má pravdu. Toto je skutočne problém terajšieho Slovenska: podnikatelia, podľa ktorých je základným problémom to, že zamestnanec nežije pre sen svojho zamestnávateľa. Po 10 hodinách v práci nemá čo byť zamestnanec naštvaný. Nemá sa čo v piatok tešiť na svoj súkromný život – oddych, koníčky či rodinu. Ideálny zamestnanec v ponímaní podnikateľa karpatského typu žije pre sen svojho zamestnávateľa. Rodina takéhoto zamestnanca sa navečeria zo spokojnosti pána majiteľa a jeho deti sa v zime oblečú do dobrého pocitu, že ich rodič participuje na „unikátnom výrobku“. Ako by povedal pán Wallamann: work-life balance je nezmysel.
To, že unikátny výrobok generuje majiteľovi firmy zisky neporovnateľne vyššie ako sú mzdy zamestnancov je už len nepodstatný detail.
Biznis plán závisiaci od šetrenia na pracovnej sile
Pánovi Fellnerovi by som odporučil zamyslieť sa nad jednou vecou. Čo tak zvýšiť motiváciu zamestnancov tým, že ich vo svojej firme spraví spoločníkmi? Alebo im aspoň ustanoví právo na podiel zo zisku? Je vysoko pravdepodobné, že v takom prípade by sa zvýšila aj zodpovednosť zamestnancov za predajnosť „unikátnych produktov“. Ak aj Vám, pán Fellner, ide v prvom rade o „unikátny produkt“ a až potom o zisk, tak by to nemal byť pre Vás až taký problém, nie?
Pre pána riaditeľa jednoosobovej eseročky Wallmanna odporúčanie nemám, to je stratený prípad.
Ak niečo na Slovensku škodí podnikateľskému prostrediu, tak to nie je regulácia štátu (ktorý má už aj tak oklieštené možnosti ovplyvňovať ekonomiku v republike), ani odbory (požiadavky ktorých sú v porovnaní s vyspelou Európou viac než podpriemerné). Ale sú to podnikatelia karpatského typu – ľudia bez štipky empatie, ktorých biznis model závisí od tej najprimitívnejšej veci: od zdierania zamestnancov.
Artur Bekmatov
predseda hnutia Socialisti.sk
SK 
EN