Je dnešná realita skutočnýmodrazom neschopnosti ľudí z východu? Skúsme sa pozrieť na súčasnosť cez prizmu rokov minulých a zistíme, že nie všetko čo sa o východe tvrdí bolo odjakživa skutočnou realitou.
Tento článok vyšiel v májovom čísle nášho časopisu Nová doba
Narodil som sa a žijem v meste Prešov v meste duchov, ako ho mnohí Prešovčania začali nazývať. Prešov však v minulosti patril medzi dynamicky sa rozvíjajúce mesta Československej socialistickej republiky. Mesto so svoju orientáciou na elektrotechnický a strojársky priemysel ponúkalo množstvo pracovných miest v tejto oblasti so zameraním aj ma rozvoj služieb obyvateľstvu. V priemyselných podnikoch bolo zamestnaných takmer 35 tisíc ľudí, čo pri počte obyvateľov 79 tisíc (80. roky) bol určite vysoký podiel nielen z radov obyvateľov mesta ale aj okolitých dedín. Rozvíjajúci sa priemysel mal práve za následok presun obyvateľov z dedí do miest a tak bytová výstavba bola podriadená tomuto trendu. Vznikali nové sídliska v priamej úmere k záujmu priemyslu o kvalifikovaných robotníkov a technikov. Pozadu nezaostávalo ani školstvo so zameraním na požiadavky priemyselných odvetví, a to najmä na už spomenuté oblasti elektropriemyslu a strojárstva.
O dvoch podnikoch, ZPA DUKLA PREŠOV, š.p. a VUKOV, v.v.z Prešov, bolo známe, že dokázali dať priestor mladým inžinierom, technikom a kvalifikovaným robotníkom a pripravili ich pre budúcnosť a možný rozvoj. Ľudský potenciál bol základom pre nutný rozvoj a pri pohľade na množstvo podnikov na území mesta Prešov to všetko dokonale zapadalo. Kto by si v tom čase pomyslel, že raz sa bude o východe Slovenska hovoriť ako o území kde nič nie je. V Prešove boli známe dve ulice, Budovateľská a Strojnícka, s priemyselnou infra-štruktúrou a zoznam tam fungujúcich podnikov bol skutočne zaujímavý. Iba v Prešove, kde prácu malo asi 35 tisíc ľudí, naše domáce štátne podniky a družstvá poskytovali výrobu, opravu, predaj vozidiel, súčiastok i príslušenstva; stavali domy, haly a konštrukcie vrátane betónových prefabrikátov; zabezpečovali výrobu potravín od ovocia a zeleniny až po hovädzie mäso; odievali a odevy čistili; atď.
A dnes? Zrušili sme niečo, čo fungovalo. Sprivatizovali sa fabriky, ktorých manažment s podnikaním nemal veľké skúsenosti a tak zákonite sa tieto po čase zrútili ako domček z kariet či skrachovali v riadenom konkurze. V niektorých prípadoch sme bezprecedentne prenechali zahraničný trh iným dodávateľom. Ostalo nám mnoho prázdnych a opustených, často chátrajúcich výrobných hál, ktoré sa často predávali záujemcom ako teplé rožky. Majitelia sa menili a často slúžil tento majetok len ako zábezpeka v banke pre získanie úveru. O rozvoji a budovaní na tradíciách, skúsenostiach a kontaktoch ako aj profesijnom základe nebol záujem. Upadalo všetko a dokonca aj poľnohospodárska výroba. Družstva boli prvé ktoré začiatkom 90 tých rokov zažili riadený krach. Dnes, sa potravinová bezpečnosť zmenila na závislosť na dovoze zo zahraničia. Tento stav mal za následok aj pokles výroby a záujmu o poľnohospodársku techniku. Trh sme opäť uvoľnili na úkor naších výrobcov. Súkromne hospodáriaci roľník sa stal predmetom posmechu a neúcty za to, že chcel dorábať potraviny ale bez patričného moderného vybavenia. Toto všetko je dôsledok nepremyslenej a nelogickej privatizácie, ktorá sa s odstupom času javí ako cielená na dosiahnutie vazalstva. Polia sme uvoľnili
výstavbe montovaných hál pre zahraničných investorov v nádeji získania väčšej zamestnanosti pre obyvateľov Slovenska. Vznikali doslova hladové doliny z ktorých ľudia dodnes dochádzajú za prácou do iných vzdialenejších miest nie len na Slovensku ale aj v zahraničí. Kapitalistický štát neurobil nič pre podporu podnikateľov a živnostníkov, Neurobil nič ani pre občanov odkázaných na možnosť zamestnať sa. Učňovské odborné školy zabudli nie len na strojárske profesie ale zamerali sa na všetko čo bolov danom čase skôr umelo požadované. A tak sa dnes stáva, že chlieb pečú stolári, mäsové výrobky vyrábajú stavbári, mnohí vysokoškoláci obsluhujú vysokozdvižný vozík v sklade potravín. Štát všetko nechal na trhovej regulácii, na ktorú ešte aj dnes, po viac ako tridsiatich rokoch po zmene, nie je mnoho ľudí mentálne ale ani skúsenosťami pripravených. Kapitalizmus je niečo, kde krach jedného štartuje vzostup druhého. Tvorba zisku je hnacím motoroma často sa zabúda na tých čo ten zisk tvoria. Česť všetkým, ktorí na začiatku tvorby zisku ale najmä na jeho konci myslia na svojichzamestnancov.
Aj napriek tomu alebo skôr práve kvôli týmto všetkým pomenovaným skutočnostiam musím konštatovať: Človek je často vnímaný len ako číslo v Sociálnej poisťovni. A to treba zmeniť!
Ľuboš Petra
člen hnutia Socialisti.sk, Prešov
SK 
EN