Nikto nám nedá nič zadarmo, treba sa činiť

Pri diskusiách o skracovaní pracovného času nie je snáď počas roka symbolickejší dátum než 1. máj so svojou históriou úzko spätou s bojom za kratší čas v práci, viac času pre seba a mimopracovný život. Udalosti na Haymarket square odštartovali dlhoročný zápas, v ktorom sa nechali inšpirovať odbory a robotnícke organizácie v podstate na celom svete. Časť z nich zvolila aj revolučné cesty. Výsledkom týchto snáh bolo uzákonenie osemhodinového pracovného dňa vo všetkých vyspelých krajinách. Podstatnou črtou tohto zápasu bol dobový charakter masovosti odborov. Pre v odboroch organizované masy pracujúcich, bola otázka dĺžky pracovného času bezprostredne blízka téma. Dnes sa zdá, že to už príliš neplatí. Či už ide o masovosť, alebo potenciál tejto témy v spoločnosti zarezonovať (jej bezprostrednosť). Tento článok sa pokúsi v krátkosti načrtnúť niektoré myšlienky, ktoré by po dopracovaní mohli pozitívne ovplyvniť potenciál odborov do budúcna, účinnejšie presadzovať túto agendu.

Opis celkového spoločenského marazmu a dôvody, pre ktoré sme sa k nemu dostali by bolo plytvaním čitateľovým časom. Spoločenská diskusia je pre-sýtená geopolitickými témami, kultúrnymi otázkami a na debate o tom, čo by sme nazvali ekonomickou základňou, akoby často nezostávalo priestoru. Masy ľudí pociťujú, že sa nemajú tak, ako by očakávali a nemalá časť z nich priamo vníma pokles životnej úrovne. Napriek tomu sa masovo neorganizujú a zrejme, nie sú schopní podnikať masové akcie, ani ak dostanú plnú podporu a v podstate “stačí len prísť”. Dva dôkazy o tom máme v prípade aktivity OZ KOVO smerom k vyhláseniu generálneho štrajku s vlažnými výsledkami prieskumu medzi zamestnancami a druhá v účasti na demonštrácii “Proti chudobe”, v októbri 2022

s účasťou, ktorá nenaplnila očakávania snáď nikoho. Organizácia Priama akcia to zhodnotila nemilo ale pravdivo – odbory nevedia mobilizovať ľudí.
Napriek tomu, tu je po odboroch dopyt. Solidárny míting v Beluši síce média celkom úspešne odignorovali, no stretli sa tu odborári z celého Slovenska a zamestnanci tridsiatky závodov mohli na svojich komunikačných kanáloch vidieť “tých svojich”, ako podporujú ľudí rovnakých ako oni v spoločnom zápase. A to je niečo, čo prehlbuje potrebný pocit (niekto by ho nazval aj pocit triednej identity), že odbory “žijú”. Samozrejme, nedá sa venovať všetok čas iba cestovaniu po podporných mítingoch. Ale aj malé solidárne mítingy, v prípade, že sa firmy vykrúcajú pred kolektívnym vyjednávaním, alebo vytvárajú odborom prekážky vo fungovaní a pod., majú potenciál zarezonovať. O to viac, že sa konajú priamo v blízkosti ľudí, o ktorých máme záujem, a o ktorých bezprostredné témy ide. Ak začneme odspodu, od jednotlivých pracovísk, potom určite prídu na pretras aj témy o niečo abstraktnejšie ako napríklad skracovanie času, ekológia atď. Ak nevieme dojednať kolektívnu zmluvu, ak zamestnávateľ rozbíja odborové štruktúry, legislatíva o pracovnom čase nie je na programe dňa. Teda je, ale akosa hovorí – mysli globálne, konaj
lokálne. Viac vlajok, viac solidarity, viac odborárov na mieste činu 

môžu odbory a ich agendu v očiach verejnosti oživiť.
Odbory po celej Európe aktuálne trpia aj akousi generačnou krízou. Základňa starne a mladých ľudí sa príliš nedarí organizovať. Samozrejme, vplyv na to majú aj zmeny v organizácii práce a sociologické aspekty ako individualizácia a podobne. Napriek tomu je v slovenských odboroch množstvo mladých, ktorí už teraz ukazujú svoj potenciál a záujem a to sme ešte množstvo z nich neobjavili. Zásadne bude to, či pre mladých vytvoríme dostatok priestoru na vzdelávanie, aktivitu a pripustíme to, že niečo, čo fungovalo generácii pred nami, už nám dnes fungovať nebude. Dnešný dvadsiatnik premýšľa inak, než jeho o 10 či 20 rokov starší kolega. Týchto mladých ľudí nie len potrebujeme dostať do odborov, ale potrebujeme ich aj počúvať a dať im priestor na realizáciu. Pretože aj to skracovanie pracovného času si vedia predstaviť asi zo všetkých najlepšie.

No a do tretice tá solidarita. Nie je však len mojím pocitom, že medzizväzová solidarita je často papierová. Doteraz to bolo o tom, ako zaujať nových ľudí a utvárať masu. Lenže odbory už dnes majú masové členstvo. Máme viac organizovaných odborárov, než politicky organizovanýchľudí, poľovníkov a policajtovdohromady. Otázka ako prebudiťľudí, ktorí nám už svojim členstvom prejavujú dôveru je asi

na debatu, ktorá ďaleko prevyšuje rozsah tohto článku. Je však na každom jednom čitateľovi aby si zvážil to, do akej miery bude aktívny vo svojej práci a agitovať za fyzickú účasť jeho kolegov na každej odborárskej akcii, kde sa len dá. Veď predsa “obetovať” dve tri posedenia pri pive ročne, alebo pekné víkendy a vyraziť na demonštráciu svojho hnutia – najsilnejšieho hnutia na svete, to je dobrý obchod. Nemasové odbory sú len neziskovky pár profíčiek a profíkov, ktorým sa občas podarí dostať do legislatívy nejaký ten príplatok. Bez masy a spoločenskej angažovanosti pracujúcich nakoniec ku skráteniu práce jednotlivca aj tak dôjde. Zabezpečí to technologický pokrok. Avšak ak sa o podobu jeho skracovania nepričiní hlas samotných pracujúcich, dopadne to pre nich veľmi zle, minimálne veľmi nevýhodne.
Preto: podporujte odbory všemožne a všade, chodievajte na ich mítingy, zakladajte organizácie, nenechajte sa znechutiť spoločenským marazmom aj keď je to niekedy náročne a hľadajme viac to spájajúce než rozdeľujúce, viac to ako sa to dá a nie ako sa to nedá! Tak môžeme vrátiť odbory späť do pozície spoločenskej sily, ktorej sa ten kto sa má báť, bojí.

Martin Čech
člen hnutia Socialististi.sk a odborového zväzu KOVO

Tento článok vyšiel v májovom čísle nášho časopisu Nová doba