Skracovanie pracovnej doby – výhodne pre zamestnanca i zamestnávateľa. V hnutí Socialisti.sk vieme ako na to

Pracujeme 8 hodín, aby sme žili 4 hodiny. Pracujeme 6 dní, aby sme si užili 1 deň. Pracujeme celý rok, len aby sme si vzali 1-2 týždne dovolenky. Pracujeme celý život na to, aby sme si užili dôchodok, ktorého sa ani nemusíme dožiť. Napriek tomu, že technologický pokrok neustále napreduje, tak ľudia musia pracovať tvrdšie, intenzívnejšie a pod vyšším tlakom ako v minulosti. Pritom technologický pokrok by mal ľuďom naopak prinášať vyšší komfort. 

Pred poslednými parlamentnými voľbami otvorilo hnutie Socialisti.sk odvážnu tému – skrátenie pracovnej doby na 4 dňový pracovný týždeň. Reakcia pracovných náplní počas covidového obdobia, ale aj v nasledujúcom pocovidovom období ukázali, že skracovanie pracovnej doby nie je utópiou, ale nevyhnutnosťou.

Technologický pokrok sa bude ďalej zvyšovať. Industry 4.0 je už niekoľko rokov realitou a pokiaľ na tento trend nezareagujeme, tak automatizáciou môže byť v priemysle a poľnohospodárstve ohrozených až 70% pracovných miest. 

Navyše, ako ukazujú prieskumy (napr. ten posledný realizovaný TA3) skracovanie pracovnej doby je aj želaním väčšiny zamestnancov.

Keď Robert Fico v lete 2021 ohlásil, že chce presadiť 4 dňový pracovný týždeň a ide sa pýtať ľudí na východ Slovenska na ich názor, tak som ako predseda Socialistov  už niekoľko týždňov realizoval šnúru stretnutí s predsedami odborových organizácií na vybraných pracoviskách z celého Slovenska a z rôznych segmentov. Ako rýchlo líder Smeru túto tému otvoril, tak rýchlo ju aj uzavrel. Z prieskumu medzi ľuďmi na východe bolo len stretnutie s miestnymi funkcionármi Smeru. Ja som sa snažil získať počas celého leta názory a dáta od odborárov, s ktorými sme následne s kolegami v hnutí začali pracovať. 

Nie 4 dňový, ale 30 hodinový pracovný týždeň!
Na niektorých pracoviskách ma odborári prekvapili. Na moje otázky ohľadom možného zavedenia 4 dňového pracovného času na ich pracovisku mi odpovedali, že u nich sa to už pokusne zavádza. Teda nie skracovanie pracovnej doby, ale švindeľ, ktorý len zneužil názov „4 dňový pracovný týždeň“. Problém je v tom, že 4 dňový pracovný týždeň v prípade týchto pracovísk neznamenal skrátenie týždenného pracovného fondu, ale jeho nahustenie do štyroch dní. Zamestnanci tak v konečnom dôsledku odrobili rovnaký počet hodín počas štyroch dní. Ale toto nie je cieľom. 

Preto je nevyhnutné pri diskusii o skracovaní pracovnej doby jasne uvádzať, že cieľom je skrátenie týždenného pracovného fondu, nie koncentrácia jeho aktuálneho objemu do nižšieho počtu dní. A samozrejme, za predpokladu zachovania rovnakého mzdového ohodnotenia. 

Západ skracovanie pracovnej doby realizuje, no my sme zase pozadu
Popredné európske štáty ako Francúzsko, Švédsko či Dánsko so skracovaním pracovnej doby experimentujú. Pokúšajú sa ho zavádzať na vybraných pracoviskách a overujú si hypotézu o pozitívnych dopadoch na jednotlivca – ako v pracovnom procese (vyššia produktivita práce), tak aj v mimopracovnom živote (dlhší čas na odpočinok).

Uvádzam to preto, aby som hneď na začiatku eliminoval možné tvrdenia niektorých čitateľov, že plošné zavedenie 30 hodinového pracovného týždňa by nefungovalo a že nie na každom pracovisku je možné. Dnes už máme k dispozícii skúsenosti z niekoľkých štátov a z niekoľkých oblastí hospodárstva. Samozrejme, že okamžité a plošné zavedenie takéhoto opatrenia by spôsobilo chaos a finančné straty, ale to nikto ani nechce. Prvým krokom od odborných diskusií a výskumov k realizácii je preto pokusné zavedenie 30 hodinového týždenného pracovného fondu na vybraných pracoviskách. 

Takéto pokusy však musia byť dobrovoľné zo strany zamestnávateľov a nesmú pre nich znamenať nútenú stratu. Ako teda dosiahnuť, aby za nižší čas dostal zamestnanec rovnakú mzdu a zároveň, aby nebol zamestnávateľ stratový? Kľúčom je udržanie produktivity práce na rovnakej úrovni. To znamená, že zamestnávateľ nebude stratový. Bežnou praxou na slovenských pracoviskách je zvyšovanie produktivity práce nátlakom na zamestnancov. Lenže my chceme opak. Chceme, aby technologický pokrok znamenal nielen zvyšovanie ziskov zamestnávateľov, ale v prvom rade vyšší komfort pre zamestnancov. Činiteľom, ktorý to môže priniesť je teda technologický pokrok. 

V prešovskej SADke, či košickom eurobuse budeme v súčasnosti asi len veľmi ťažko hľadať možnosti, ako prostredníctvom nových technológií udržať rovnakú produktivitu práce pri nižšom objeme odpracovaných hodín (aj keď som presvedčený o tom, že časom sa to podarí nastaviť aj v tomto type zamestnaní). Ale je množstvo závodov, ktorých výroba je automatizovaná. A v ich prípade je bez väčších problémov možné investíciou do modernizácie výrobného procesu docieliť zvýšenie produktivity práce. Čo by pri znížení objemu odpracovaných hodín znamenalo, že zamestnávateľ by zostal zhruba na rovnakých úrovniach ekonomických ukazovateľov. 

Väčšinou však zamestnávateľ očakáva, že investícia do modernizácie výrobného procesu povedie k zvýšeniu ziskov. Je to logické – investuje do toho totiž svoje prostriedky. A len veľmi ťažko by sme hľadali zamestnávateľa, ktorý by ťarchu investície vzal na svoje plecia. A tu vzniká priestor pre štát. 

Štát musí byť proaktívny
Štát by mal byť ten, koho zaujíma budúcnosť jeho obyvateľov. Napríklad uplatnenie generácie dnešných škôlkarov na otvorenom trhu práce o pätnásť rokov. Čo sú zhruba štyri volebné obdobia.

Už dlhšie si preto kladiem otázku: pokiaľ je štát (bez ohľadu na to, aká koalícia mu vládne – či s nálepkou sociálno-demokratická, alebo reformná, alebo anti-Fico) ochotný preinvestovať desiatky až stovky miliónov eur v prospech konkrétnych zahraničných investorov, prečo by nemohol vytvoriť program v hodnote 10 miliónov eur, aby posunul skracovanie pracovnej doby vpred? Tým chcem povedať, že štát môže zaplatiť modernizáciu výrobného procesu vo vybraných závodoch a tie sa na oplátku zaviažu k skráteniu týždenného pracovného fondu svojich zamestnancov, udržaniu miezd a pracovných miest vo vopred dohodnutom časovom období. 

10 miliónov eur by znamenalo, že štát môže vytipovať v každom kraji jeden závod, ktorý môže predložiť plán modernizácie svojho výrobného procesu až do výšky 1 250 000 eur. 

A kde vziať 10 miliónov? Ako som uviedol vyššie, v prípade vábenia zahraničných investorov sa vedia v tomto štáte nájsť bez mihnutia oka desiatky miliónov eur. Napríklad minulý rok – na ohlásený príchod nemeckého investora do okresu Rimavská Sobota, ktorý sa mal venovať spracovaniu dreva – vláda vyčlenila 10 miliónov eur. Investícia padla, no financie štátu zostali.

Celý proces skracovania pracovnej doby vo vybraných závodoch by na pravidelnej báze vyhodnocovali regionálne tímy odborníkov Konfederácie odborových zväzov SR a Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR. Týmto organizáciám by však nevznikli priame výdaje, nakoľko by spomínaní experti boli financovaní z prostriedkov EÚ, konkrétne z operačného programu Program Slovensko (podprogram Sociálnejšie a inkluzívnejšie Slovensko, v ktorom je alokovaných 3,3 mld. eur). Práve práca týchto odborníkov by bola kľúčová – štátu by dodávali dôležité dáta a skúsenosti, na základe ktorých by štát mohol v nasledovnom období ďalej rozvíjať skracovanie pracovnej doby. 

Prečo ju vôbec skracovať, keď doteraz sme sa bez toho obišli?
Systém, v ktorom je jedinou motiváciou maximalizácia zisku, musí obsahovať určité činitele, ktorých úlohou bude zabrániť tomu, aby sa honba za ziskom zvrhla na anarchiu umožňujúcou hŕstke ľudí neobmedzený profit vykúpený biedou státisícov bežných ľudí. Toto reálne hrozí, ak sa ako spoločnosť nepripravíme na dopady automatizácie. 

Princíp zostáva podobný ako na začiatku 19. storočia. Technologický pokrok spôsoboval, že dovtedajší spôsob manuálnej práce mohol byť nahrádzaný efektívnejším spôsobom, ktorý počítal so zapojením strojov a nižším počtom zamestnancov. Nízka organizovanosť pracujúcich a absencia základných práv a slobôd umožňovali neúmerné zvyšovanie ziskov vlastníkov kapitálu na úkor bežných pracujúcich. Štandardom bola 10-12 hodinová pracovná doba pre deti a 12-16 pracovná doba pre dospelých. 

Až v období po prvej svetovej vojne pod tlakom organizovaného hnutia pracujúcich sa začalo vo svete so skracovaním pracovnej doby na 8 hodín. 

Čo sa týka nášho územia, tak v moderných dejinách Československa nájdeme hneď niekoľko úprav skracovania pracovnej doby. V roku 1918 bol týždenný pracovný fond skrátený na 48 hodín, v roku 1966 na 46 hodín a v roku 1968 na 42,5 hodiny. Jedným z výdobytkov Pražskej jari bolo zrušenie pracovných sobôt a uzákonenie päť dňového pracovného týždňa tak, ako ho poznáme dnes. Súčasný stav bol na začiatku minulého storočia rovnako nepredstaviteľný, ako je dnes pre mnohých nepredstaviteľný 30 hodinový pracovný týždeň. Aj keď technologické možnosti by to umožňovali. Problém je v tom, že aj keď za 55 rokov technológia pokročila neuveriteľným tempom, no pracovný týždeň sa znížil zo 42,5 len na 40 hodín.

Nastavenie súčasného systému tlačí na to, aby sa technologický pokrok využil výhradne na maximalizáciu ziskov. Musíme však pochopiť, že skracovanie pracovnej doby je nevyhnutným krokom na zachovanie stability na planéte. Že právo jednotlivca na zisk nemôže byť bezlimitné a postavené na brzdení pokroku.