Nenávisť je nástrojom moci kapitálu

Nedalo mi nereagovať v istej facebookovej skupine, kde sa opäť po príspevku od Ukrajinky ktorá hľadá podnájom do 400 € strhla hádka o tom, koľko platí Slovák – že on musí platiť viac. Nedalo mi a prispel som i ja svojim názorom, aby som do tejto tmy tmúcej hodil aspoň malú červenú iskru pravdy.

Skôr než sa niekto začne pracujúci a okrádaný Slovák osopovať na pracujúceho a okrádaného Ukrajinca či Rusa, treba si uvedomiť, že stav, v ktorom dnes sme, je plným a priamym dôsledkom kapitalistického spoločenského systému, kde celé národy spravujú cudzí majetok čoraz užšieho okruhu oligarchov. Títo oligarchovia v triednej spoločnosti – a teda aj v tej feudálnej, otrokárskej, rovnako ako v dnešnej kapitalistickej, vždy zápasili o nové prerozdeľovanie trhov a vždy to malo rôzne formy: od uplácania a sponzorovania tých svojich (či už v politike alebo na námestiach), až po otvorené násilie a vojny (či už sa jedná o polovojenské fašistické komandá alebo otvorenú vojenskú agresiu).

Pánom sa nestane nikdy nič, do vždy na to doplácajú pracujúci všetkých zúčastnených strán. Napríklad v USA sa počas krízy z mnohých, ktorí chodili do dvoch zamestnaní, aby utiahli hypotéky, stali po roku 2008 bezdomovci. Vďaka tomu, že súkromní oligarchovia vlastnia nerastné bohatstvo tak bohatého kontinentu ako je Afrika a bijú sa o nové zdroje príjmov (vojna o ropu v delte Nigeru podporovaná priamo firmou Shell/Chevron, zvrhnutie Kaddáfiho, následne vojna o vplyv v Sýrii medzi USA a Ruskom) boli tisíce ľudí nútených hľadať útočisko v Európe. Na zápas o vplyv na Ukrajine doplácajú ako bežní Ukrajinci, ktorí sú často bez elektriky, majú rozbombardované sídliská, mŕtvych v rodine atď., tak aj bežní pracujúci Rusi, ktorí museli narukovať do tejto bratovražednej vojny, ako to bolo po celé stovky rokov, na infláciu, ktorá samozrejme nie je spôsobená len vojnou doplácajú všetci pracujúci – Európania, Ukrajinci aj Rusi. Fima si zvýši faktúru, posunie náklady ďalej, firmy pri zdroji sa navyše pekne nabalia. No my sme tí, ktorí musia redukovať, uťahovať si opasky, lebo nie je komu oznámiť, že sa mi zvýšili náklady. Ale ja si chcem zachovať či zvýšiť štandard.

Najhoršie čo môžeme urobiť je, keď jedna obeť začne nenávidieť ešte väčšiu obeť systému, len preto, že sa narodila za hranicami. Začneme porovnávať kto je viacej ublížený, pričom žijeme v bubline a nevieme sa ani trocha vcítiť do kože toho druhého. Namiesto toho, aby sme sa spojili a prekonali tento prehnitý systém, ktorého súkromné vlastníctvo hospodárstva je už dávno prekážkou ďalšieho pokroku, lebo aj s robotickými rukami a vysokou produktivitou sa človek už nedožije dôchodku. Namiesto toho my sa tu ideme medzi sebou nenávidieť.

Taký príklad: stojí tetuška pred supermarketom čo vyberá na choré deti. Keď sme jej povedali, že my platíme odvody každý mesiac a že by to malo byť použité na liečbu toho dieťaťa, tak ona s nami súhlasí a dodá “ALE UKRAJINCOM DAJÚ” – no do čerta! myslím si… Tak jej vadia Ukrajinci, ale zisky všetkých, ktorí v zdravotníctve podnikajú od farmafiriem cez poisťovne až po záchranky, to že si Penťáci stavajú podzemné strelnice z peňazí, ktoré my sme dali na poskytovanie zdravotnej starostlivosti – to jej nevadí.

Nevadí, lebo to ani nevidí. Ukrajincov vidno. Ak budeme takto uvažovať, tak si svojim spôsobom tento systém aj zaslúžime dovtedy, dokedy sa nepreberieme.

Stanislav Pirošík
člen Republikovej rady hnutia Socialisti.sk